Náuka spolupatričnosti

Rád by som hovoril o niečom, čo nazývam náuka spolupatričnosti v Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní. Táto náuka má tri časti: 1. úloha spolupatričnosti pri zhromažďovaní Pánovho ľudu zmluvy, 2. dôležitosť služby a obete v spolupatričnosti a 3. kľúčový význam Ježiša Krista v spolupatričnosti.

Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní bola vo svojich začiatkoch tvorená zväčša bielymi severoamerickými a severoeurópskymi Svätými s relatívne malým počtom domorodých Američanov, afroameričanov a obyvateľov tichomorských ostrovov. Teraz, osem rokov pred 200. výročím svojho založenia, Cirkev značne narástla v počte a rozmanitosti v Severnej Amerike a ešte viac vo zvyšku sveta.

Keďže dávno predpovedané zhromažďovanie neskorších dní Pánovho ľudu zmluvy naberá na intenzite, Cirkev bude skutočne zložená z členov z každého národa, pokolenia, jazyka a ľudu.¹ Nie je to plánovaná ani vynútená rozmanitosť, ale prirodzene sa vyskytujúci fenomén, ktorý sa dal čakať, keďže sieť evanjelia zbiera jednotlivcov z každého národa a každého ľudu.

Sme nesmierne požehnaní, že sme svedkami dňa, keď sa Sion zakladá súbežne na každom kontinente a v našich vlastných susedstvách. Ako povedal prorok Joseph Smith, ľudia Boží z každej éry sa s radostným očakávaním tešili na tento deň a „my sme tí šťastní ľudia, ktorých si Boh vyvolil, aby vybudovali slávu neskorších dn퓲.

Keďže sme dostali toto privilégium, nesmieme dovoliť, aby v Kristovej Cirkvi neskorších dní existoval akýkoľvek rasizmus, kmeňové predsudky či iné rozdelenia. Pán nám prikazuje: „Buďte jedno; a ak nie ste jedno, nie ste moji.“³ Máme byť usilovní v odstraňovaní predsudkov a diskriminácie z Cirkvi, našich domovov a najmä z našich sŕdc. Keďže populácia Cirkvi narastá v rozmanitosti, musíme druhých vítať o to prirodzenejšie a prívetivejšie. Potrebujeme sa navzájom.⁴

Pavol v Prvom liste Korintským vyhlasuje, že všetci, ktorí sa dali pokrstiť do Cirkvi, sú jedno v tele Kristovom:

„Lebo ako telo je jedno a má mnoho údov, ale všetky údy tvoria jedno telo, aj keď ich je mnoho: tak aj Kristus.

Veď aj my všetci v jednom Duchu sme boli pokrstení v jedno telo, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní; a všetci sme boli napojení jedným Duchom. …

Aby nebol v tele rozkol, ale aby údy navzájom rovnako sa starali o seba.

A preto keď trpí jeden úd, spolu s ním trpia všetky údy; keď sa jednému údu dostáva oslava, radujú sa s ním všetky údy.“⁵

Pocit spolupatričnosti je dôležitý pre naše fyzické, duševné a duchovné zdravie. Napriek tomu je celkom možné, že sa občas každý z nás cíti akoby nezapadal. Keď sa cítime odradení, môže sa nám zdať, že nikdy nebudeme dosť dobrí, aby sme naplnili Pánove vysoké nároky alebo očakávania ostatných.⁶ Možno na druhých – alebo dokonca aj sami na seba – nevedomky vkladáme očakávania, ktoré nie sú Pánovými očakávaniami. Možno nepatrnými spôsobmi oznamujeme druhým, že cena duše je založená na istých úspechoch alebo povolaniach, no toto nie je mierou toho, ako sme na tom v Pánových očiach. „Hospodin však hľadí na srdce.“⁷ Záleží Mu na našich želaniach a túžbach a na tom, čím sa stávame.⁸

O svojich skúsenostiach z minulých rokov sestra Jodi Kingová napísala:

„Nikdy som necítila, že do Cirkvi nepatrím, až kým sme s mojím manželom Cameronom nezačali bojovať s neplodnosťou. Deti a rodiny, ktoré mi zvyčajne prinášali radosť, keď som ich videla na zhromaždení, mi začali spôsobovať žiaľ a bolesť.

Bez dieťaťa v náručí alebo tašky na plienky v ruke som sa cítila prázdna. …

Najťažšia nedeľa bola pre nás prvá nedeľa v novom zbore. Nemali sme deti, a preto sa nás ľudia pýtali, či sme novomanželia a kedy plánujeme začať rodinu. Na tieto otázky sa mi celkom darilo odpovedať bez toho, aby sa ma dotkli – vedela som, že neboli myslené v zlom.

V túto konkrétnu nedeľu bolo však odpovedanie na tieto otázky obzvlášť ťažké. Práve sme zistili, potom, čo nás napĺňala nádej, že sme – opäť raz – nečakali dieťa.

Celá zničená som vošla na zhromaždenie sviatosti a odpovedať na tie typické zoznamovacie otázky bolo pre mňa ťažké. …

No moje srdce sa úplne zlomilo na Nedeľnej škole. Lekcia – ktorá mala byť o božskej úlohe matiek – sa rýchlo zmenila na sedenie, kde sa sestry chceli vyrozprávať. Keď som počúvala ženy, ako sa sťažujú na požehnanie, za ktoré by som dala všetko, zovrelo mi srdce a po lícach mi potichu tiekli slzy.

Zo zhromaždenia som okamžite vybehla von. Najskôr som sa nechcela vrátiť. Nechcela som opäť zažiť ten pocit izolácie. No v ten večer sme po rozhovore s manželom vedeli, že budeme na zhromaždenia chodiť aj naďalej nielen preto, že nás o to žiadal Pán, ale aj preto, že sme obaja vedeli, že radosť, ktorá pochádza z obnovenia zmlúv a cítenia Ducha na zhromaždení, je väčšia ako smútok, ktorý som v ten deň cítila. …

V Cirkvi sú ovdovení, rozvedení a slobodní členovia; tí, ktorí majú členov rodiny, ktorí sa vzdialili od evanjelia; ľudia s chronickými chorobami alebo finančnými problémami; členovia, ktorých priťahuje rovnaké pohlavie; členovia, ktorí pracujú na tom, aby prekonali závislosti alebo pochybnosti; nedávno obrátení; tí, ktorí sa nedávno prisťahovali; ľudia, ktorých deti sa odsťahovali z domu; a tento zoznam môže pokračovať donekonečna. …

Spasiteľ nás pozýva, aby sme k Nemu prišli – bez ohľadu na našu situáciu. Chodíme na zhromaždenia, aby sme si obnovili svoje zmluvy, zväčšili svoju vieru, našli pokoj a robili to, čo On robil počas Svojho života dokonale – inšpirovane slúžime druhým, ktorí majú pocit, že sem nepatria.“⁹

Pavol vysvetlil, že Boh nám dal Cirkev a jej úradníkov, „aby pripravovali svätých na dielo služby, budovať telo Kristovo,

až všetci dospejeme k jednote vo viere a poznaní Syna Božieho, v muža dospelého, k miere veku plnosti Kristovej“¹⁰.

Je potom smutnou iróniou, keď niekto, kto má pocit, že nenapĺňa ideál vo všetkých aspektoch života, príde k záveru, že nepatrí práve do tej organizácie, ktorá bola Bohom navrhnutá na to, aby nám pomohla dopracovať sa k tomuto ideálu.

Ponechajme súd v Pánových rukách a v rukách tých, ktorých k tomu poveril, a uspokojme sa s tým, že sa navzájom milujeme a jednáme jeden s druhým najlepšie ako vieme. Poprosme Ho, aby nám deň za dňom ukazoval cestu, aby sme na veľkú hostinu Pána priviedli „chudobných, mrzákov, slepých a chromých“¹¹ – čiže všetkých.

Druhý aspekt náuky spolupatričnosti sa týka nášho vlastného prínosu. Hoci nad tým uvažujeme málokedy, veľká časť našej spolupatričnosti pochádza z našej služby a obetí, ktoré prinášame pre druhých a pre Pána. Nadmerné sústredenie sa na svoje osobné potreby alebo svoje vlastné pohodlie môže tento pocit spolupatričnosti narušiť.

Snažíme sa nasledovať Spasiteľovu náuku:

„Ale kto by sa medzi vami chcel stať veľkým, bude vaším služobníkom. …

Ako ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal dušu ako výkupné za mnohých.“¹²

Spolupatričnosť k nám nepríde, keď na ňu budeme čakať, ale keď sa budeme snažiť jeden druhému pomáhať.

V dnešnej dobe sa žiaľ zasvätenie nejakému cieľu alebo obetovanie niečoho pre niekoho druhého považuje za protikultúrne. V článku pre časopis Deseret opísal minulý rok autor Rod Dreher rozhovor s mladou matkou v Budapešti:

„Bol som v električke v Budapešti s … kamarátkou, ktorá mala len niečo cez 30 rokov – nazvime ju Kristina; boli sme na ceste urobiť rozhovor so staršou ženou [kresťankou], ktorá aj so svojím zosnulým manželom zažila prenasledovanie komunistickým štátom. Ako sme sa natriasali po uliciach mesta, Kristina hovorila o tom, aké je pre ňu ťažké byť úprimná k priateľom v jej veku ohľadom problémov, ktorým čelí ako manželka a matka malých detí.

Kristinine ťažkosti sú pre mladú ženu, ktorá sa učí ako byť mamou a manželkou, úplne normálne – napriek tomu je prevládajúci postoj v jej generácii taký, že životné ťažkosti sú hrozbou pre zdravie človeka a mali by sme sa im vyhýbať. Poháda sa niekedy so svojím manželom? Hovoria, že by ho teda mala opustiť. Sú jej deti otravné? Tak ich má poslať do jaslí.

Kristina sa trápi nad tým, že jej priatelia nerozumejú tomu, že skúšky a dokonca aj utrpenie sú bežnou súčasťou života – a možno dokonca súčasťou dobrého života, ak nás toto utrpenie učí ako byť trpezlivými, láskavými a milujúcimi ľuďmi. …

… Sociológ náboženstva Christian Smith z Univerzity v Notre Dame zo svojho štúdia dospelých [vo veku] 18 až 23 rokov zistil, že väčšina z nich verí, že spoločnosť nie je nič viac ako ‚zbierka samostatných jednotlivcov, ktorí si chcú užívať život‘.“¹³

Podľa tejto filozofie je všetko, čo človek považuje za ťažké, „formou útlaku“¹⁴.

V protiklade k tomu získali naši pionierskí predchodcovia hlboký zmysel spolupatričnosti, jednoty a nádeje v Krista prostredníctvom obetí, ktoré priniesli, keď slúžili na misii, stavali chrámy, pod nátlakom opúšťali pohodlné domovy a začínali odznova a mnohými inými spôsobmi posvätili seba a svoje prostriedky pre vec Sionu. Keby to bolo nutné, boli ochotní obetovať dokonca aj svoj život. A my všetci máme prospech z ich vytrvalosti. To isté dnes platí pre mnohých, ktorí strácajú rodinu a priateľov, prichádzajú o príležitosti k zamestnaniu alebo inak trpia kvôli diskriminácii alebo netolerantnosti, ktoré sú následkom toho, že sa dali pokrstiť. Ich odmena je však mocný pocit spolupatričnosti k ľudu zmluvy. Akákoľvek obeť, ktorú prinášame v Pánovej veci, nám pomáha utvrdiť naše miesto vedľa Toho, ktorý dal Svoj život ako výkupné za mnohých.

Posledný a najdôležitejší prvok náuky spolupatričnosti je ústredná úloha Ježiša Krista. Hoci je priateľstvo dôležité, nevstupujeme do Cirkvi len z tohto dôvodu. Stávame sa členmi kvôli vykúpeniu skrze lásku a milosť Ježiša Krista. Stávame sa členmi, aby sme zabezpečili obrady spásy a povýšenia pre seba a tých, ktorých milujeme na oboch stranách závoja. Stávame sa členmi, aby sme sa zúčastnili na veľkom projekte ustanovenia Sionu v rámci prípravy na Pánov návrat.

Cirkev je správcom zmlúv spásy a povýšenia, ktoré nám Boh ponúka skrze obrady svätého kňazstva.¹⁵ Práve dodržiavaním týchto zmlúv získavame najväčší a najhlbší pocit spolupatričnosti. Prezident Russell M. Nelson nedávno napísal:

„Keď my uzavrieme zmluvu s Bohom, náš vzťah s Ním sa stane oveľa bližším ako pred našou zmluvou. Teraz sme spolu zviazaní. Vďaka našej zmluve s Ním sa Boh nikdy neunaví vo Svojom úsilí pomôcť nám a my nikdy nevyčerpáme Jeho milosrdnú trpezlivosť s nami. Každý z nás má v Božom srdci osobité miesto. …

… Ježiš Kristus je ručiteľom týchto zmlúv (pozri Židom 7:22; 8:6).“¹⁶

Ak si to budeme pamätať, Pánova veľká nádej, ktorú do nás vkladá, nás bude inšpirovať, nie odrádzať.

Môžeme cítiť radosť, keď sa jednotlivo aj spoločne snažíme o „mier[u] veku plnosti Kristovej“¹⁷. Napriek sklamaniam a prekážkam, ktoré nás na tejto ceste postretnú, je to ohromné dobrodružstvo. Pri nasledovaní vzostupnej cesty sa navzájom pozdvihujeme a povzbudzujeme, pričom vieme, že bez ohľadu na súženie a oneskorenia sľúbených požehnaní môžeme dúfať, lebo Kristus premohol svet¹⁸ a my sme s Ním. Byť jedno s Otcom, Synom a Duchom Svätým je bezpochyby na spolupatričnosti to najlepšie.¹⁹

A tak môže každý z nás potvrdiť, že podstatou náuky spolupatričnosti je toto: Ježiš Kristus za mňa zomrel, považoval ma hodného Jeho krvi. Miluje ma a môže v mojom živote všetko zmeniť. Keď budem činiť pokánie, Jeho milosť ma zmení. Som s Ním jedno v zmluve evanjelia; patrím do Jeho Cirkvi a kráľovstva; a patrím k Jeho záležitosti, a to k dielu priniesť vykúpenie všetkým Božím deťom.

Svedčím, že sem skutočne patríte, v mene Ježiša Krista, amen.