Ježiš Kristus je poklad

V roku 1907 sa bohatý Angličan George Herbert, piaty gróf z Carnarvonu¹, presťahoval do Egypta a začal sa zaujímať o archeológiu. Oslovil známeho egyptológa Howarda Cartera a navrhol mu spoluprácu. Carter mal dohliadať na ich archeologické vykopávky a Carnarvon to mal financovať.

Spoločne úspešne preskúmali rôzne miesta. Potom dostali povolenie na výkopové práce v Údolí kráľov, ktoré sa nachádza neďaleko dnešného Luxoru a kde sa našli hrobky mnohých faraónov. Rozhodli sa, že budú hľadať hrobku kráľa Tutanchamóna. Tutanchamón nastúpil na egyptský trón pred viac ako 3 000 rokmi a vládol desať rokov pred svojou nečakanou smrťou.² Vedelo sa, že bol pochovaný v Údolí kráľov³, ale miesto jeho hrobky bolo neznáme.

Carter a Carnarvon strávili päť rokov neúspešným hľadaním Tutanchamónovej hrobky. Nakoniec Carnarvon oznámil Carterovi, že s týmto bezvýsledným pátraním končí. Carter ho prosil, aby s vykopávaním pokračovali ešte jednu sezónu. Carnarvon ustúpil a súhlasil s financovaním.

Carter si uvedomil, že celé dno Údolia kráľov už bolo metodicky vykopané – okrem oblasti, kde sa nachádzal ich vlastný základný tábor. Po niekoľkých dňoch kopania tam našli prvé schody vedúce k hrobke.⁴

Keď Carter nakoniec nazrel do predsiene Tutanchamónovej hrobky, všade videl zlato. Po troch mesiacoch katalogizácie obsahu predsiene otvorili zapečatenú pohrebnú sieň. Stalo sa to vo februári roku 1923 – pred 100 rokmi. Bol to najznámejší archeologický nález dvadsiateho storočia.

Počas tých rokov bezvýsledného hľadania Carter a Carnarvon prehliadli to, čo mali doslova pod nohami. Zhruba päť storočí pred narodením Spasiteľa prorok Knihy Mormonovej Jákob označil branie niečoho za samozrejmosť alebo podceňovanie toho, čo je nablízku ako „[hľadenie] za cieľ“. Jákob predvídal, že keď príde zasľúbený Mesiáš, obyvatelia Jeruzalema Ho nespoznajú. Jákob prorokoval, že to budú ľudia, ktorí budú „[opovrhovať] jasnými slovami … a vyhľadáva[ť] veci, ktorým [nemôžu] rozumieť. A preto, pre slepotu svoju, slepotu, ktorá [mala prísť] tým, že [budú hľadieť] za cieľ, [budú musieť] nevyhnutne padnúť“.⁵ Inak povedané, zakopnú.

Ukázalo sa, že Jákobova odpoveď bola presná. Počas Ježišovho pozemského pôsobenia mnohí hľadeli za cieľ, mimo Neho. Prehliadali Spasiteľa sveta. Namiesto toho, aby uznali Jeho úlohu pri plnení plánu Nebeského Otca, Ho odsúdili a ukrižovali. Hľadali a čakali niekoho iného, kto by im priniesol spásu.

Podobne ako ľudia v Jeruzaleme a ako Carter a Carnarvon, aj my môžeme mať tendenciu hľadieť za cieľ. Pred touto tendenciou sa musíme chrániť, aby sa nestalo to, že v našom živote prehliadneme Ježiša Krista a že nespoznáme mnohé požehnania, ktoré nám ponúka. Potrebujeme Ho. Máme sa „úplne … [spoliehať] na zásluhy toho, ktorý má moc spasiť“.⁶

On je naším cieľom. Ak si nesprávne predstavujeme, že potrebujeme niečo nad rámec toho, čo ponúka On, popierame alebo zmenšujeme rozsah a moc, ktorú môže v našom živote mať. On si vyžiadal práva milosrdenstva a toto milosrdenstvo poskytuje nám.⁷ On je ten najväčší „prameň, [ku ktorému máme] hľadieť pre odpustenie hriechov svojich“.⁸ Je naším obhajcom u Otca a presadzuje to, čo Otec od začiatku chcel, a to je, aby sme sa k Nemu vrátili ako dedičia v Jeho kráľovstve. Podľa slov proroka Almu musíme „pohliadn[uť] a zač[ať] veriť v Syna Božieho, že príde, aby vykúpil ľud svoj, a že bude trpieť a zomrie, aby uzmieril [naše] hriechy; a že znova vstane z mŕtvych, čo uskutoční vzkriesenie“.⁹ Ježiš Kristus je naším pokladom.

Spasiteľ nám dal mnoho spôsobov, ako na Neho môžeme zámerne obrátiť svoju pozornosť vrátane každodennej príležitosti činiť pokánie. Niekedy podceňujeme, aké veľké je toto požehnanie, ktoré nám ponúka. Keď som mal osem rokov, pokrstil ma môj otec. Potom sme prechádzali cez rušnú ulicu a ja som ho držal za ruku. Nedával som pozor a práve vo chvíli, keď okolo prechádzal veľký kamión, som zišiel z obrubníka. Otec ma potiahol späť z ulice na obrubník. Ak by to nebol urobil, bol by ma ten kamión zrazil. Keďže som sám o sebe vedel, že som neposedný, pomyslel som si: „Možno by bolo lepšie, keby ma zabil kamión, lebo už nikdy nebudem taký čistý ako teraz po krste.“

Ako osemročný som sa mylne domnieval, že voda krstu zmyla moje hriechy. Nie je to tak. Za roky, ktoré uplynuli od môjho krstu, som zistil, že hriechy sú očistené mocou Ježiša Krista prostredníctvom Jeho zmiernej obeti, keď uzatvárame a dodržiavame krstnú zmluvu.¹⁰ Potom môžeme vďaka daru pokánia zostať čistí. Zistil som tiež, že sviatosť vnáša do nášho života mocný prúd cností a umožňuje nám udržiavať si odpustenie hriechov.¹¹

Vždy, keď sa zúčastňujeme zhromaždenia sviatosti, sú nám k dispozícii vzácne požehnania sviatosti, tak ako poklad, ktorý sa nachádzal pod nohami Cartera a Carnavona. Ak budeme k sviatosti pristupovať tak, ako noví obrátení pristupujú ku krstu a konfirmácii – so zlomeným srdcom a skrúšeným duchom a s odhodlaním žiť podľa krstnej zmluvy – je nám prisľúbené, že Duch Svätý bude naším stálym spoločníkom. Duch Svätý nás požehnáva posväcujúcou mocou, aby sme si vždy mohli týždeň čo týždeň udržiavať odpustenie svojich hriechov.¹²

Náš duchovný základ sa posilňuje pokáním, svedomitou prípravou na sviatosť a spôsobilou účasťou na nej. Obrazný dážď, vietor a záplavy, ktorým v našom živote čelíme, môžeme zvládnuť iba s pevným duchovným základom.¹³ Naopak, keď dobrovoľne vynechávame zhromaždenie sviatosti alebo keď sa počas sviatosti nesústredíme na Spasiteľa, náš duchovný základ sa oslabuje. Možno sa neúmyselne „[vzďaľujeme] … od Ducha Pánovho, že [v nás] nebude mať žiadne miesto, aby [nás] viedol po cestách múdrosti, aby [sme] mohli byť požehnaní, darilo sa [nám] a boli [sme] zachovaní“.¹⁴

Keď máme so sebou Ducha Svätého, budeme inšpirovaní a vedení k uzatváraniu a dodržiavaniu ďalších zmlúv, napríklad tých, ktoré uzatvárame v chrámoch. Tie prehlbujú náš vzťah s Bohom.¹⁵ Možno ste si všimli, že v posledných rokoch bolo ohlásených mnoho nových chrámov, ktoré sú stále bližšie k členom.¹⁶ Keď sú chrámy dostupnejšie, môže byť pre nás paradoxne ľahšie začať ich navštevovať len príležitostne. Keď sú chrámy ďaleko, plánujeme si čas a prostriedky na cestu do chrámu, aby sme tam mohli uctievať. Tieto cesty sú pre nás prioritou.

Keď máme chrám na dosah ruky, ľahko sa môže stať, že nám v tom, aby sme doň išli, bránia maličkosti a povieme si: „Pôjdem radšej nabudúce.“ Bývanie v blízkosti chrámu nám prináša väčšiu flexibilitu pri plánovaní času v chráme, ale práve táto flexibilita môže spôsobiť, že budeme chrám považovať za samozrejmosť. V tom prípade hľadíme „za cieľ“ a podceňujeme príležitosť priblížiť sa k Spasiteľovi v Jeho svätom dome. Naše odhodlanie navštevovať chrám, keď je blízko, by malo byť aspoň také silné, ako keď je ďaleko.

Po tom, čo Carter a Carnarvon vykopávali v iných častiach Údolia kráľov a hľadali Tutanchamónovu hrobku, uvedomili si svoje nedopatrenie. My sa nemusíme neúspešne namáhať, ako sa istý čas neúspešne namáhali oni, aby sme našli svoj poklad. Nemusíme ani hľadať rady z všakovakých zdrojov, vážiac si ich novosť a mysliac si, že rada z takých zdrojov bude osvietenejšia ako tá, ktorú môžeme dostať od pokorného Božieho proroka.

Ako sa píše v Starom zákone, keď Naamán hľadal liek na svoje malomocenstvo, rozhorčilo ho, že ho požiadali, aby sa sedemkrát ponoril do obyčajnej blízkej rieky. Nechal sa však presvedčiť a radšej sa riadil radou proroka Elízea, než aby sa spoliehal na svoje vlastné predstavy o tom, ako by sa mal zázrak odohrať. Nakoniec bol Naamán uzdravený.¹⁷ Keď dnes dôverujeme Božiemu prorokovi na zemi a konáme podľa jeho rád, nájdeme šťastie a tiež môžeme byť uzdravení. Nepotrebujeme hľadať ďalej.

Bratia a sestry, povzbudzujem vás, aby ste pamätali na Ježiša Krista a vždy sa na Neho zameriavali. On je náš Spasiteľ a Vykupiteľ, „cieľ“, na ktorý by sme mali hľadieť, a náš najväčší poklad. Keď k Nemu prídete, budete odmenení silou čeliť životným výzvam, odvahou robiť to, čo je správne, a schopnosťou plniť svoje poslanie v smrteľnosti. Vážte si príležitosť činiť pokánie, výsadu prijímať sviatosť, požehnanie uzatvárať a dodržiavať chrámové zmluvy, potešenie z uctievania v chráme a radosť z toho, že máte žijúceho proroka.

Vydávam svoje posvätné a isté svedectvo, že Boh, Večný Otec, je naším Nebeským Otcom a že On žije; že Ježiš je Kristus, náš láskavý, múdry nebeský priateľ¹⁸, a že toto je Jeho znovuzriadená Cirkev. Ďakujem vám za vašu vieru a vernosť. Modlím sa, aby ste boli požehnaní, aby sa vám darilo a aby ste boli zachovaní, v mene Ježiša Krista, amen.