Moje posolstvo od Pána

V roku 1993, tri dni po tom, ako som sa presťahoval do Polokwane na severe Južnej Afriky, mi niekto zaklopal na dvere. Keď som otvoril, stáli tam dvaja misionári Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní.

Vyrastal som v hlboko veriacej rodine a moja rodina ma vždy varovala, aby som sa misionárom vyhýbal. Ale vyzerali milo a baví ma rozprávať sa o náboženstve, tak som ich pozval dnu.

Po úžasnej návšteve mi povedali: „Mohli by sme vám dať Knihu Mormonovu?“

„Počkajte chvíľu,“ odpovedal som. „Myslím, že jednu mám.“

Keď som im ukázal svoj výtlačok, boli ohromení. Vysvetlil som im, že v Kapskom Meste, mojom rodnom meste, mi pred niekoľkými rokmi na výstave dali Knihu Mormonovu misionári. Nechal som si ju a občas som v nej listoval.

Po návšteve som misionárov pozval späť. Bol som však vychovaný v inej cirkvi, kde bol môj nevlastný otec pastorom. Myšlienka, že sa budem musieť dať znova pokrstiť, sa stala jedným z kameňov úrazu môjho obrátenia. Napriek tomu som začal navštevovať malú pobočku Cirkvi. Asi po roku a pol si ma prezident pobočky zavolal do svojej kancelárie.

„David, chcem vám dať výzvu,“ povedal prezident pobočky. „Naozaj chceme, aby ste získali svedectvo o Knihe Mormonovej. Cítim, že to dokážete, ak vás povolám učiť náuku evanjelia. Už učíte na univerzite a nebojíte sa stáť pred ľuďmi.“

V dnešnej dobe už musia byť učitelia členmi Cirkvi.¹ Ale vtedy prezident pobočky cítil inšpiráciu požiadať ma, aby som učil. Som za to vďačný.

„Dobre teda,“ povedal som.

Každú sobotu večer som si veľmi podrobne preštudoval lekciu, aby som jej porozumel, poznal ju a vedel sa vžiť do príbehov a postáv Knihy Mormonovej. Vyučovanie z tejto knihy bolo pre mňa skutočne dobrým spôsobom, ako o nej nájsť svoje svedectvo.

Jednu nedeľu, keď som učil asi rok, prišiel na konferenciu prezident misie z Pretórie a zúčastnil sa mojej triedy Nedeľnej školy.

„Ďakujem, brat Baxter,“ povedal potom. „Bola to pekná lekcia. Odkiaľ ste?“

Keď som mu povedal Kapské Mesto, spýtal sa, aký zbor som navštevoval.

„Nenavštevoval som žiadny zbor.“

„Čo tým myslíte?“ spýtal sa.

„Som tým, ktorého by ste označili za pohana?“ povedal som. „Nie som členom Cirkvi.“

Zbledol v tvári a ponáhľal sa k prezidentovi pobočky.

„U vás učí písma nečlen?“ spýtal sa ho prezident misie.

„No, a bolo to zlé?“

„Nie.“

„A inšpiroval vás?“

„Áno.“

„Učil pravú náuku?“

„Áno.“

Umožnili mi pokračovať vo vyučovaní. O niekoľko mesiacov neskôr som išiel navštíviť svoju rodinu do Kapského Mesta na vianočné sviatky. Keď som tam bol, moja matka mi povedala, že po smrti môjho nevlastného otca asi opustí svoju cirkev. V tej chvíli mi Pán pomohol oslobodiť sa od akýchkoľvek pocitov viny, ktoré som mal kvôli lojálnosti voči mojej matke a cirkvi, v ktorej som vyrastal.

Keď som sa vrátil domov, zavolal som prezidentovi pobočky.

„Zajtra by som chcel byť pokrstený,“ povedal som mu.

„David, si si istý?“

„Absolútne,“ povedal som. „Dostal som posolstvo od Pána.“

Obrázok

ruky držiace knihu

„Musím ti niečo dať“

Keď som svojmu biologickému otcovi povedal, že som sa stal členom Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní, nedokázal som pochopiť, prečo bol taký pokojný.

„Dovoľ mi povedať ti niečo z mojej histórie,“ povedal.

Môj otec, ktorý sa so mnou nikdy nerozprával o náboženstve, mi povedal, že ako mladý muž navštevoval cirkevný zbor Kumora v Kapskom Meste. Hral za basketbalový tím zboru. Získal niekoľko blízkych priateľov, ktorí boli Svätými neskorších dní. Jeden z jeho najlepších priateľov bol misionár, ktorý bol po svojej misii zabitý vo Vietname.

Keby môj otec tohto priateľa nestratil, myslím si, že by bol vstúpil do Cirkvi. Jeho život by bol úplne iným príbehom. Po rokoch mal stále veľkú úctu k Svätým neskorších dní. Sám nepraktizoval žiadne náboženstvo, ale absolútne podporoval moje rozhodnutie vstúpiť do Cirkvi.

Niekoľko mesiacov po smrti môjho nevlastného otca som o krste povedal mame. To nedopadlo tak dobre. Napriek tomu, keď som išiel do Holandska navštíviť rodinných príslušníkov z matkinej strany, podelil som sa s nimi o svoje obrátenie. Vtedy som sa dozvedel o ďalšom rodinnom prepojení s Cirkvou.

Počas mojej návštevy ma oslovil strýko. „Musím ti niečo dať,“ povedal. Potom mi odovzdal prvé vydanie Knihy Mormonovej v holandčine, vydané v roku 1890.

„Už dlho patrí našej rodine,“ povedal. „Chcem, aby si si ju zobral.“

Tieto dve rodinné prepojenia s Cirkvou ma veľmi potešili. Dodnes si uchovávam spomínanú Knihu Mormonovu v holandčine. Pripomína mi tých prvých misionárov, ktorí ma navštívili. Pripomína mi, aké dôležité bolo vyučovanie z Knihy Mormonovej pre moje obrátenie. Pripomína mi to úctu môjho zosnulého otca k Cirkvi a to, že niektorí z mojich predkov prijali znovuzriadené evanjelium.

Tiež mi to pripomína, že Kniha Mormonova má skutočne moc presvedčiť „Židov a pohanov, že Ježiš je Kristus, Večný Boh, zjavujúci sa všetkým národom“.²