Moje najväčšie poklady

Obrázok

ruky pripravujúce jedlo, neďaleko leží Kniha Mormonova

Ilustrácia: Ben Simonsen

Práca šéfkuchára bola mojím životom. Precestoval som celý svet a varil som v luxusných hoteloch a na výletných lodiach. Pridal som sa do tímu skvelých kuchárov, ktorí vyhrali mnohé medzinárodné kulinárske súťaže.

Raz som bol tri roky preč z domu. Moja matka mi často volala v slzách a hovorila mi, aby som sa vrátil domov.

Jedného dňa v Miláne v Taliansku, kde som pracoval ako kuchár v hoteli, som stretol misionárov na plný úväzok na preplnenej stanici metra. Povedali mi o Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní a zdieľali niektoré zásady evanjelia. Páčilo sa mi najmä to, čo ma učili o rodine.

Misionári mi dali výtlačok Knihy Mormonovej a požiadali ma, aby som sa ohľadom nej modlil. Dali mi aj brožúrku s návodom, ako sa modliť.

Šťastný som sa vrátil do hotela, išiel som do svojej izby, pomodlil sa a začal čítať. Čím viac som Knihu Mormonovu čítal, tým viac som túžil čítať. Žiaľ, práca mi zabraňovala znova sa stretnúť s misionármi. Keď mi skončila zmluva v hoteli, vrátil som sa domov do Bari, kde som začal variť pre iný hotel.

Jedného dňa sa iný kuchár v hotelovej reštaurácii z nevhodných dôvodov pokúšal dojednať si rande s niektorými čašníčkami. Bol naštvaný, pretože čašníčky, ktoré boli Sväté neskorších dní, s ním odmietli ísť von.

Spomenul som si na misionárov, ktorých som stretol v Miláne, a povedal som tomuto kuchárovi, že čašníčky majú právo ho odmietnuť.

„Takže ty si tiež mormon?“ spýtal sa.

Pretože sa mi páčili zásady, ktoré ma naučili misionári, a pretože som sa cítil oprávnený čašníčky brániť, odpovedal som: „Áno.“

Keď kuchár neskôr videl čašníčky, povedal im, že som Svätý neskorších dní. Boli nadšené. Keď sme sa zišli na obed, začali sa ma pýtať na Cirkev v Miláne. Povedal som im o meste a o tom, že som tam stretol misionárov. Keď prišiel náš obed, siahol som po pohári vína na stole.

„Ty piješ víno?“ spýtala sa jedna z čašníčok.

„Je na tom niečo zlé?“ povedal som.

„Si vôbec aktívny?“ spýtala sa ďalšia.

„V akom zmysle?“ povedal som.

„Ako si bol oblečený v deň, keď si bol pokrstený?“ opýtali sa.

„Nepamätám si,“ povedal som im. „Mal som len mesiac.“

Veľmi sa nahnevali, pretože si mysleli, že si z nich robím srandu. Uistil som ich, že nie. Priznal som sa, že nie som členom Cirkvi, ale povedal som im, že sa mi páči Kniha Mormonova a zásady evanjelia, ktoré som sa naučil. Potom som sa spýtal, ako by som sa mohol dozvedieť viac o ich cirkvi.

Čašníčky ma potom predstavili misionárom. Sotva tomu uverili, keď som dokončil lekcie a dal som sa pokrstiť.

Obrázok

matka a otec s dvoma chlapcami

Rodinná fotografia s láskavým dovolením autora

Krstom sa zmenil môj život. Naučil som sa, že nemôžete byť jednou nohou vo svete a druhou nohou v evanjeliu. Naučil som sa, že práca nie je v živote to najdôležitejšie. Naučil som sa, že Pán a moja rodina sú na prvom mieste. Konečne som pochopil smútok, ktorý moja matka cítila v mojej neprítomnosti, a požiadal som ju, aby mi odpustila.

Prestal som cestovať po svete, oženil som sa v chráme v Berne vo Švajčiarsku, založil som si rodinu a zamestnal som sa ako kuchár v miestnej nemocnici, kde som využil svoj talent na pomoc chorým ľuďom zotaviť sa. Teraz mám v nemocnici na starosti ľudské zdroje. Práca neďaleko miesta, kde bývam, mi dáva čas venovať sa svojej rodine a cirkevným povolaniam.

Odo dňa, keď som dva roky po krste išiel do chrámu a prijal svoje obdarovanie, milujem posvätnosť chrámu a prácu v ňom. Keď o štyri roky neskôr zomrel môj otec, bol som zdrvený. Bol to môj hrdina. Vďaka evanjeliu Ježiša Krista viem, že stále žije.

Keď som po vykonaní práce v zastúpení za otca vstúpil do celestiálnej miestnosti, pocítil som jeho objatie. V tej chvíli som vedel, že môj otec prijal evanjelium a lásku, ktorú má Pán k Svojim deťom.

My Svätí neskorších dní máme požehnanie poznať pravé evanjelium. Som vďačný za to, ako zmenilo môj život. V evanjeliu som našiel skutočné šťastie. Evanjelium a moja rodina sú moje najväčšie poklady.