Vďační v každej situácii

Situácia každého človek je iná a detaily každého života sú jedinečné. Napriek tomu som však spozoroval, že existuje niečo, čo dokáže odňať onú horkosť, ktorú môžeme v živote cítiť. Je tu niečo, čo môžeme urobiť pre to, aby bol náš život príjemnejší, radostnejší a dokonca nádherný.

Môžeme byť vďační!

Možno to odporuje múdrosti sveta, navrhovať, aby človek, ktorého ťaží utrpenie, vzdával vďaky Bohu. Ale tí, ktorí odložia fľašu horkosti a namiesto toho pozdvihnú čašu vďačnosti, získajú očisťujúci nápoj uzdravenia, pokoja a porozumenia.

Ako nasledovníkom Krista je nám prikázané, aby sme ďakovali Pánu Bohu svojmu vo všetkých veciach,¹ „[spievali] vďaku Hospodinovi“² a mali „[srdcia] naplnené poďakovaním Bohu“³.

Prečo nám Boh prikazuje, aby sme boli vďační?

Všetky Svoje prikázania nám dal preto, aby nám mohol žehnať. Vďaka prikázaniam máme príležitosť používať slobodu jednania a obdržať požehnania. Náš milujúci Nebeský Otec vie, že pokiaľ sa rozhodneme rozvíjať ducha vďačnosti, prinesie nám to skutočnú radosť a veľké šťastie.

Niekto by mohol povedať: „Za čo mám byť vďačný, keď sa môj svet rozpadáva?“

Možnože sústrediť sa na to, za čo sme vďační nie je ten správny prístup. Je ťažké rozvíjať ducha vďačnosti, pokiaľ je naša vďačnosť priamo úmerná požehnaniam, ktoré dokážeme spočítať. Samozrejme, že je dôležité, aby sme často „sčítavali svoje požehnania“ – a každý, kto to niekedy skúsil, vie, že ich máme veľa – ale neverím tomu, že Pán od nás očakáva, že v obdobiach skúšok budeme menej vďační než v dobách blahobytu a pohody. V skutočnosti väčšina veršov v písmach nehovorí o vďačnosti za niečo, ale skôr naznačuje, aby sme mali všeobecne ducha či postoj vďačnosti.

Je jednoduché byť vďačný za niečo, keď sa náš život odvíja tak, ako si prajeme. Ale čo vtedy, kedy sa zdá, že to, čo si prajeme je v nedohľadne?

Mohol by som navrhnúť, aby sme na vďačnosť pozerali ako na prirodzený sklon, spôsob života, ktorý je nezávislý od našej momentálnej situácie? Inými slovami, navrhujem, aby sme sa namiesto toho, že budeme vďačníza niečo, sústredili na to, že budeme vďační vo svojej situácii – nech už je akákoľvek.

Existuje jedna stará historka o čašníkovi, ktorý sa svojho zákazníka opýtal, či mu chutilo. Hosť odpovedal, že všetko bolo v poriadku, ale že by bolo lepšie, keby podávali viac chleba. Keď sa na druhý deň muž vrátil, čašník zdvojnásobil množstvo chleba a priniesol mu štyri krajce namiesto dvoch, ale muž bol stále nespokojný. Ďalší deň čašník chlieb znova zdvojnásobil, ale bez úspechu.

Na štvrtý deň bol čašník odhodlaný obslúžiť toho muža tak aby bol šťastný. A tak zobral skoro trojmetrový bochník chleba, rozpolil ho a s veľkým úsmevom ho priniesol zákazníkovi. Čašník netrpezlivo čakal na mužovu reakciu.

Po jedle sa muž pozrel na čašníka a povedal: „Dobré ako vždy. Ale pozerám, že ste zase začali dávať len dva krajce chleba.“

Drahí bratia a sestry, je to len na nás. Môžeme sa rozhodnúť, že svoju vďačnosť budeme obmedzovať podľa toho, akých požehnaní sa nám nedostáva. Alebo sa môžeme rozhodnúť, že budeme ako Nefi, ktorého vďačné srdce nikdy neochabovalo. Keď ho jeho bratia zviazali na lodi – ktorú sám postavil, aby ich odviezol do zasľúbenej krajiny – jeho členky a zápästia boli také boľavé, že „nesmierne [opuchli]“ a hrozilo, že všetci budú v prudkej búrke pohltení v hlbinách morských. Nefi ale povedal: „Predsa len som však hľadel k Bohu svojmu a chválili som ho po celý deň; a nereptal som proti Pánovi pre strasti svoje.“⁴

Môžeme sa rozhodnúť, že budeme ako Jób, ktorý mal skoro všetko, ale potom o to prišiel. Aj napriek tomu reagoval slovami: „Nahý som vyšiel zo života matky a nahý sa tam navrátim; Hospodin dal, Hospodin aj vzal, nech je požehnané meno Hospodinovo.“⁵

Môžeme sa rozhodnúť, že budeme ako mormonskí pionieri, ktorí si udržiavali ducha vďačnosti počas svojho pomalého a bolestivého putovania k Veľkému soľnému jazeru (Great Salt Lake), dokonca si pri tom spievali, tancovali a radovali sa z dobrotivosti Božej.⁶ Mnohí z nás by mali tendenciu stiahnuť sa do seba, sťažovať sa a mučiť sa tým, aká je táto cesta náročná.

Môžeme sa rozhodnúť, že budeme ako prorok Joseph Smith, ktorý, keď bol väzňom v hrozných podmienkach v žalári v Liberty, napísal tieto inšpirované slová: Takže, vrúcne milovaní bratia, veselo čiňme všetky veci, ktoré ležia v našej moci; a potom môžeme v pokoji stáť, s úplnou istotou, aby sme videli spásu Božiu, a aby rameno jeho bolo zjavené.⁷

Môžeme sa rozhodnúť, že budeme vďační, za akýchkoľvek podmienok.

Tento druh vďačnosti presahuje všetko, čo sa okolo nás deje. Prekonáva sklamanie, stratu odvahy a pocit beznádeje. Kvitne rovnako krásne v mrazivej zimnej krajine ako aj v príjemnom letnom období.

Ak sme vďační Bohu vo svojej situácii, môžeme zažívať upokojujúci pokoj uprostred nepokoja. Aj vo chvíľach zármutku môžeme pozdvihovať svoje srdcia v chvále. Aj vo chvíľach bolesti sa môžeme radovať z Kristovho uzmierenia. Aj vo chvíľach chladného a horkého utrpenia môžeme zažívať hrejivú silu objatia nebies.

Niekedy si myslíme, že vďačnosť máme prejaviť až potom, keď sa naše problémy vyriešia, to je však veľmi krátkozraké. O koľko toho v živote prichádzame tým, že čakáme na dúhu a nepoďakujeme predtým Bohu za to, že poslal dážď?

Byť vďační v ťažkých dobách neznamená, že sme spokojní so svojou situáciou. Znamená to, že očami viery hľadíme za svoje každodenné výzvy.

Toto nie je vďačnosť vyjadrovaná ústami, ale dušou. Je to vďačnosť, ktorá uzdravuje srdce a rozširuje myseľ.

Byť vďační v našej situácii je skutkom viery v Boha. Vyžaduje si to, aby sme dôverovali Bohu a dúfali vo veci, ktoré nie sú vidieť, ktoré sú ale pravdivé.⁸ Keď sme vďační, nasledujeme príklad nášho milovaného Spasiteľa, ktorý povedal: „Nech sa stane nie moja vôľa, ale Tvoja.“⁹

Skutočná vďačnosť je vyjadrením nádeje a svedectva. Pramení z uznania toho, že nie vždy rozumieme životným skúškam, ale dôverujeme tomu, že im raz rozumieť budeme.

Náš zmysel pre vďačnosť je v akejkoľvek situácii vyživovaný mnohými a posvätnými pravdami, ktoré poznáme: že náš Otec dal Svojim deťom veľký plán šťastia; že vďaka uzmiereniu Jeho Syna, Ježiša Krista, môžeme žiť naveky so svojimi blízkymi; že na konci budeme mať nádherné, dokonalé a nesmrteľné telo, nezaťažované chorobami alebo postihnutiami; a že naše slzy smútku a straty budú nahradené hojnosťou šťastia a radosti, mierou dobrou, natlačenou, natrasenou a vrchom nasypanou¹⁰.

Muselo to byť práve takéto svedectvo, čo premenilo Spasiteľových apoštolov z bojazlivých a pochybujúcich mužov na nebojácnych a radostných vyslancov Majstra. V prvých hodinách po Jeho ukrižovaní boli pohltení beznádejou a zármutkom a nerozumeli tomu, čo sa práve stalo. Toto všetko ale zmenila jedna udalosť. Pán sa im zjavil a prehlásil: „Pozrite na ruky a nohy, že som to ja.“¹¹

Po tom, čo apoštoli spoznali vzkrieseného Krista – po tom, čo zakúsili nádherné vzkriesenie svojho milovaného Spasiteľa – stali sa z nich iní ľudia. Nič ich nemohlo zadržať pred tým, aby naplnili svoje poslanie. S odvahou a odhodlaním prijímali všetko trápenie, ponižovanie a dokonca aj smrť, ťažkosti, ktoré kvôli svojmu svedectvu zažívali.¹² Nič im nemohlo zabrániť v tom, aby chválili svojho Pána a slúžili Mu. Zmenili životy ľudí všade. Zmenili svet.

Nemusíte vidieť Spasiteľa, tak ako apoštoli, aby ste aj vy prežili tú istú premenu. Vaše svedectvo o Kristovi, zrodené z Ducha Svätého, vám môže pomôcť vidieť až za oné znepokojivé konce smrteľnosti a vidieť žiarivú budúcnosť, ktorú pre vás pripravil Vykupiteľ sveta.

Môžeme sa vo svetle toho, čo vieme o svojom večnom určení, diviť tomu, že kedykoľvek narazíme na horké životné konce, zdajú sa byť pre nás neprijateľné? Zdá sa, že v každom z nás je niečo, čo sa vzpiera koncom.

Prečo je to tak? Pretože sme stvorení z večnej hmoty. Sme večné bytosti, deti Všemohúceho Boha, ktorého meno je Nekonečný¹³ a ktorý sľubuje večné požehnania bez počtu. Konce nie sú naším osudom.

Čím viac sa toho učíme o evanjeliu Ježiša Krista, tým viac si uvedomujeme, že konce tu v smrteľnosti nie sú vlastne vôbec žiadnymi koncami. Sú to iba prerušenia – dočasné prestávky, ktoré sa jedného dňa budú zdať malé v porovnaní s večnou radosťou, ktorá čaká na všetkých verných.

Som veľmi vďačný Nebeskému Otcovi za to, že súčasťou Jeho plánu nie sú žiadne konce, iba večné začiatky.

Bratia a sestry, nemáme snáď byť naplnení vďačnosťou, bez ohľadu na situáciu, v ktorej sa nachádzame?

Potrebujeme snáď ešte väčší dôvod k tomu, aby naše srdcia boli „naplnené poďakovaním Bohu“?¹⁴

„Nemáme my veľký dôvod radovať sa?“¹⁵

Ako veľmi sme požehnaní, keď rozpoznávame Boží rukopis na onej úžasnej tapisérii života. Vďačnosť nášmu Otcovi v nebi rozširuje a rozjasňuje našu víziu. Inšpiruje k pokore a posilňuje empatiu voči blížnym a všetkému Božiemu stvoreniu. Vďačnosť je katalyzátorom všetkých vlastností podobných tým Kristovým! Vďačné srdce je rodičom všetkých cností.¹⁶

Pán nám sľúbil, že ten, kto prijíma všetky veci s vďačnosťou, bude učinený slávnym; a veci tejto zeme mu budú pridané, dokonca stonásobne, áno, a viac.¹⁷

Kiež „denne [žijeme] vo vďakyvzdan퓹⁸ – obzvlášť počas oných zdanlivo nevysvetliteľných koncov, ktoré sú súčasťou smrteľnosti. Kiež dovolíme svojej duši, aby sa ešte viac naplnila vďačnosťou voči nášmu milosrdnému Nebeskému Otcovi. Kiež neustále pozdvihujeme svoj hlas a slovom a skutkom prejavujeme vďačnosť nášmu Otcovi v nebi a Jeho Milovanému Synovi, Ježišovi Kristovi. Za toto sa modlím a zanechávam s vami svoje svedectvo a požehnanie, v mene nášho Majstra, Ježiša Krista, amen.