„Tvár v okne“, Liahona, marec 2024.
Hlasy Svätých neskorších dní
Tvár v okne
Myslela som si, že moja suseda len vyzvedá, ale zistila som, že len potrebuje priateľstvo.
Fotografia s láskavým dovolením autora
Často som videla tú istú tvár hľadieť z okna bytu. Pomyslela som si: „Nie je smutné, že sa niekto neustále pozerá z okna a súdi to, čo robia jeho susedia?“
Potom mi jedného dňa napadlo, že by som sa možno mala ísť opýtať, či by som jej mohla nejako pomôcť. Rozhodla som sa vziať so sebou čerstvo upečený chlieb.
Teplý chlieb roztopil ľad v srdci mojej starej susedy. So slzami v očiach mi povedala, ako osamelo sa cíti. Nikto ju nenavštevoval a nikto jej nevolal, dokonca ani jej vlastné deti. Trasúcou sa rukou si utrela slzy z líc.
Vzdychla si a potom povedala: „Aké pekné by bolo jednoducho opustiť tento svet. Keď sa pozerám z okna, nikoho nesúdim. Len sa pozerám na deti, ako sa hrajú, a na iné veci, ktoré sa dejú na dvore.“
Ilustrácia: Alex Nabaum
Postupom času sme sa začali rozprávať o evanjeliu. Spočiatku bola zdržanlivá, pretože jej manžel pôsobil ako úradník v inej cirkvi. Ale čím viac sme sa rozprávali, tým viac sa jej páčili pravdy o Ježišovi Kristovi a Jeho znovuzriadenom evanjeliu, o ktoré som sa s ňou podelila.
„Je skvelé, že máme toho istého Ježiša!“ povedala. „Uvidíme sa v nebi?“
„Áno,“ odvetila som, „budeme tam spolu – ruka v ruke.“
Odvtedy sme boli dlhé roky dobrými priateľkami, až kým nakoniec neodišla z tohto sveta.
Teraz si rada myslím, že sa moja bývalá suseda pozerá z okna svojho nebeského domova, sleduje, čo robíme a dúfa, že máme dostatok harmónie a vzájomnej lásky.