Milovať budeš blížneho
Súcit je Kristova vlastnosť. Rodí sa z lásky k druhým a nepozná hranice.
Dnes ráno vás pozývam, aby ste sa ku mne pridali na mojej ceste Afrikou. Neuvidíte žiadne levy, zebry ani slony, ale možno na konci cesty uvidíte, ako tisíce členov Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní reagujú na druhé veľké Kristovo prikázanie: „Milovať budeš blížneho“ (Marek 12:31).
Predstavte si na chvíľu vidiecku, červenú zem Afriky. Podľa vyprahnutej a neúrodnej zeme vidíte, že dážď tu nespadol v žiadnom merateľnom množstve už príliš veľa rokov. Tých niekoľko kusov dobytka, ktoré vám skríži cestu, má viac kostí ako mäsa a ženie ich pastier z kmeňa Karamojong, ktorý je obtočený v plachte a ktorý sa s nohami v sandáloch vlečie ďalej v nádeji, že nájde vegetáciu a vodu.
Keď prechádzate drsnou a kamenistou cestou, vidíte niekoľko skupín krásnych detí a čudujete sa, prečo nie sú v škole. Deti sa usmievajú a mávajú a vy im zamávate so slzou a úsmevom. Deväťdesiatdva percent najmladších detí, ktoré pri tomto putovaní vidíte, žije v potravinovej chudobe a vaše srdce stoná od úzkosti.
Vpredu vidíte matku nesúcu starostlivo vyváženú 19 litrovú nádobu s vodou na hlave a ďalšiu nesie v ruke. Predstavuje jednu z každých dvoch domácností v tejto oblasti, kde ženy, mladé aj staré, chodia každý deň viac ako tridsať minút k zdroju vody pre svoju rodinu. Zaplaví vás vlna smútku.
Prejdú dve hodiny a prídete na odľahlú, tienistú čistinku. Miestom stretnutia nie je hala či ani len stan, ale skôr miesto pod niekoľkými veľkými stromami, ktoré poskytujú úkryt pred horúcim slnkom. Na tomto mieste si všimnete, že tu nie je tečúca voda, žiadna elektrina, žiadne splachovacie záchody. Rozhliadnete sa okolo seba a viete, že ste medzi ľuďmi, ktorí milujú Boha, a okamžite pocítite Božiu lásku k nim. Zhromaždili sa, aby prijali pomoc a nádej, a vy ste prišli, aby ste sa o ňu podelili.
Taká bola moja cesta so sestrou Ardernovou v spoločnosti sestry Camille Johnsonovej, našej generálnej prezidentky Združenia pomoci, a jej manžela Douga a sestry Sharon Eubankovej, riaditeľky Humanitárnych služieb Cirkvi, keď sme cestovali po Ugande, krajine so 47 miliónmi obyvateľov na cirkevnom území Afrika – stred. V ten deň sme v tieni stromov navštívili komunitný zdravotný projekt, ktorý spoločne financujú Humanitárne služby Cirkvi, UNICEF a Ministerstvo zdravotníctva ugandskej vlády. Ide o etablované organizácie, ktoré boli starostlivo vybrané tak, aby zabezpečili, že darované humanitárne fondy členov Cirkvi budú použité obozretne.
Akokoľvek nás pri srdci bolelo vidieť podvyživené deti a následky tuberkulózy, malárie a neustálych hnačkových ochorení, v každom z nás vzrástla nádej na lepší zajtrajšok pre tých, ktorých sme stretli.
Táto nádej prišla čiastočne vďaka láskavosti členov Cirkvi z celého sveta, ktorí darujú čas a peniaze na humanitárne úsilie Cirkvi. Keď som videl, ako chorí a sužovaní dostávajú pomoc a podporu, sklonil som hlavu vo vďačnosti. V tej chvíli som lepšie pochopil, čo mal na mysli Kráľ kráľov, ktorý povedal:
„Poďte, požehnaní môjho Otca, prijmite ako dedičstvo kráľovstvo, ktoré vám je pripravené. …
Lebo hladný som bol, a dali ste mi jesť; bol som smädný, a dali ste mi piť; prišiel som ako cudzinec, a prijali ste ma“ (Matúš 25:34 – 35).
Náš Spasiteľ hovorí: Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach“ (Matúš 5:16; pozri tiež verše 14 – 15). V tom odľahlom kúte zeme vaše dobré skutky rozjasnili životy a uľahčili bremeno ľuďom v zúfalej núdzi a Boh bol oslávený.
V ten horúci a prašný deň som si prial, aby ste mohli počuť ich modlitby chvály a vďačnosti Bohu. Chceli by, aby som vám v ich rodnom jazyku Karamojong povedal: „Alakara.“ Ďakujeme.
Naša cesta mi pripomenula podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, ktorého cesta viedla po prašnej ceste, podobnej tej, ktorú som opísal, ceste, ktorá viedla z Jeruzalema do Jericha. Tento slúžiaci Samaritán nás učí, čo znamená „milovať blížneho svojho“.
Videl ako „jeden človek … padol lotrom do rúk. Tí ho ozbíjali, doráňali, zanechali polomŕtveho a odišli“ (Lukáš 10:30). Samaritán sa nad ním zľutoval (pozri Lukáš 10:33).
Súcit je Kristova vlastnosť. Rodí sa z lásky k druhým a nepozná hranice. Ježiš, Spasiteľ sveta, je stelesnením súcitu. Keď čítame, že „Ježiš zaplakal“ (Ján 11:35), sme rovnako ako Mária a Marta, svedkami Jeho súcitu, ktorý spôsobil, že sa najprv zachvel v duchu a bol znepokojený (pozri Ján 11:33). V Knihe Mormonovej ako príklad Kristovho súcitu sa Ježiš zjavil zástupu a povedal:
„Máte nejakých, ktorí sú chromí alebo slepí, alebo krívajúci, … alebo ktorí sú hluchí, alebo ktorí sú akokoľvek sužovaní? Priveďte ich sem a ja ich uzdravím, lebo mám s vami súcit. …
… a on ich uzdravil, každého“ (3. Nefi 17:7, 9).
Napriek všetkému úsiliu ja ani vy nevyliečime každého, ale každý z nás môže byť tým, kto môže zmeniť niekoho život k lepšiemu. Bol to len jeden mladík, obyčajný chlapec, ktorý ponúkol päť chlebov a dve ryby, ktoré nakŕmili päťtisíc ľudí. Môžeme si klásť otázku ohľadom svojej obete, ako to urobil učeník Ondrej pri chleboch a rybách: „Ale čo je to pre toľkých?“ (Ján 6:9). Uisťujem vás: stačí dať alebo urobiť to, čo dokážete, a potom dovoliť Kristovi, aby rozmnožil vaše úsilie.
Tu nás starší Jeffrey R. Holland pozval: „Bohatí či chudobní, keď sú druhí v núdzi, máme „urobiť všetko, čo môžeme.“ Potom svedčil, tak ako svedčím ja, že Boh „vás povedie pri vašich súcitných skutkoch učeníctva“ („Nie sme všetci žobrákmi?“, Generálna konferencia október 2014).
V tej ďalekej krajine, v ten nezabudnuteľný deň, som stál vtedy a stojím aj dnes ako svedok dušu dojímajúceho a život meniaceho súcitu členov Cirkvi, bohatých aj chudobných.
Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi pokračuje, keď pristúpil k mužovi, „obviazal mu rany, … a opatroval ho“ (Lukáš 10:34). Vďaka nášmu cirkevnému humanitárnemu úsiliu rýchlo reagujeme na prírodné katastrofy a obväzujeme rozširujúce sa rany sveta spôsobené chorobami, hladom, detskou úmrtnosťou, podvýživou, vysídľovaním, a často neviditeľné rany spôsobené odradením, sklamaním a zúfalstvom.
Samaritán potom „vybral dva denáre, dal hostinskému a povedal: Opatruj ho“ (Lukáš 10:35). Ako cirkev sme vďační, že spolupracujeme s inými „hostinskými“ alebo organizáciami, ako sú Catholic Relief Services, UNICEF a Červený kríž/Červený polmesiac, aby nám pomohli v našom humanitárnom úsilí. Sme rovnako vďační za vaše „dva denáre“ alebo dve eurá, dve pesos alebo dva šilingy, ktoré uľahčujú bremeno, ktoré musí znášať príliš veľa ľudí po celom svete. Je nepravdepodobné, že budete poznať príjemcov vášho času, dolárov a desaťcentoviek, ale súcit nevyžaduje, aby sme ich poznali, vyžaduje len, aby sme ich milovali.
Ďakujeme vám, prezident Russell M. Nelson, že ste nám pripomenuli, že „keď milujeme Boha celým svojím srdcom, obráti naše srdcia k blahu druhých“ („Druhé veľké prikázanie“, Generálna konferencia október 2019). Svedčím o tom, že každý z nás bude mať väčšiu radosť, pokoj, pokoru a lásku, keď odpovieme na výzvu prezidenta Nelsona obrátiť naše srdcia k blahu druhých a prosbu Josepha Smitha „nasýtiť hladných, zaobliecť nahých, postarať sa o vdovu, osušiť slzy sirote [a] utešovať sužovaných, či už v tejto Cirkvi alebo v ktorejkoľvek inej, alebo v inej či žiadnej cirkvi, kdekoľvek ich [nájdeme]“ („Editor’s Reply to a Letter from Richard Savary“, Times and Seasons, 15. marec 1842, 732).
Pred všetkými tými mesiacmi sme našli hladných a utrápených na suchej a prašnej pláni a boli sme svedkami pohľadu ich očí prosiacich o pomoc. Svojím spôsobom sme sa v duchu chveli a znepokojovali sme sa (pozri Ján 11:33), no tieto pocity boli zmiernené, keď sme videli súcit členov Cirkvi v praxi, keď boli hladní nasýtení, o vdovy bolo postarané a sužovaní boli utešení a slzy im boli osušené.
Kiež sa navždy zaujímame o dobro druhých a prejavujeme slovom aj skutkom, že sme „ochotní niesť si navzájom bremená svoje“ (Mosiáš 18:8), aby sme „[obviazali] zlomených v srdci“ (Náuka a zmluvy 138:42) a kiež zachovávame druhé veľké Kristovo prikázanie: „Milovať budeš blížneho“ (Marek 12:31). V mene Ježiša Krista, amen.