Pane, chceme vidieť Ježiša

Jedného dňa na jar roku 1945 sa jeden mladý muž zobudil vo vojenskej nemocnici. Mal šťastie, že bol nažive – strelili ho kúsok za uchom, ale doktori ho operovali, a tak teraz mohol normálne chodiť a rozprávať.

Žiaľ, guľka mu poškodila tú časť mozgu, vďaka ktorej rozoznávame tváre. Teraz sa pozeral na svoju manželku bez toho, aby ju spoznal. Nedokázal spoznať ani svoju vlastnú mamu. Dokonca aj tvár v zrkadle mu bola neznáma – nedokázal rozpoznať, či je to muž alebo žena.¹

Stal sa slepým na tváre – čo je ochorenie, ktoré ovplyvňuje milióny ľudí.²

Ľudia, ktorí sú slepí na tváre, sa druhých snažia identifikovať tak, že sa naspamäť naučia pravidlá – pravidlo, ako rozpoznať dcéru podľa usporiadania jej pieh alebo priateľku podľa jej šuchtavej chôdze.

Tu je druhý príbeh, osobnejší: Ako malý chlapec som často vnímal svoju mamu ako tvorkyňu pravidiel. Rozhodovala o tom, kedy som sa mohol hrať a kedy som musel ísť do postele alebo, čo bolo horšie, kedy som musel vytrhávať burinu v záhrade.

Očividne ma milovala. Ale príliš často a na moju vlastnú škodu som ju vnímal iba ako „tú, ktorú musím poslúchať“.

Iba po rokoch som ju začal vnímať ako skutočnú osobu. Som v rozpakoch, že som si nikdy nevšimol jej obeť, ani som nepremýšľal, prečo nosila celé roky iba dve rovnaké staré sukne (zatiaľ čo ja som dostával nové oblečenie do školy) alebo prečo bola na konci dňa taká unavená a veľmi chcela, aby som išiel do postele skôr.

Možno ste si všimli, že tieto dva príbehy sú v skutočnosti jedným príbehom – príliš veľa rokov som bol v podstate slepý na tváre. Zlyhal som v tom, aby som videl svoju mamu ako skutočnú osobu. Videl som jej pravidlá, ale nevidel som v nich jej lásku.

Tieto dva príbehy vám hovorím preto, aby som zdôraznil jednu vec: domnievam sa, že poznáte niekoho (možno ste tým niekým vy), kto trpí takýmto typom slepoty na tváre.

Možno máte ťažkosti vidieť Boha ako milujúceho Otca. Možno sa pozeráte smerom k nebu a nevidíte tvár lásky a milosrdenstva, ale húštinu pravidiel, ktorou sa musíte brodiť. Možno veríte, že Boh vládne na nebesiach, hovorí prostredníctvom Svojich prorokov a miluje vašu sestru, ale v skrytosti premýšľate, či miluje aj vás.³ Možno ste pocítili tyč zo železa vo svojej ruke, ale ešte ste necítili Spasiteľovu lásku, ku ktorej vedie.⁴

Domnievam sa, že takýchto ľudí poznáte, lebo ja som bol dlho takýmto človekom – bol som duchovne slepý na tváre.

Myslel som si, že môj život je o nasledovaní pravidiel a dosahovaní abstraktných štandardov. Vedel som, že Boh vás miluje dokonale, ale sám som to necítil. Obávam sa, že som myslel viac na to, aby som sa dostal do neba, ako na to, aby som bol so svojím Nebeským Otcom.

Ak môžete občas tak ako ja spievať iba na plejbek, no nedokážete „spievať pieseň vykupiteľskej lásky“⁵, ako to môžeme napraviť?

Tak ako nám pripomína prezident Russell M. Nelson, odpoveďou je vždy Ježiš.⁶ A to je veľmi dobrá správa.

V Jánovi je krátky verš, ktorý sa mi veľmi páči. Hovorí o skupine cudzincov, ktorí pristúpili k jednému učeníkovi s dôležitou žiadosťou. „Pane,“ povedali, „chceme vidieť Ježiša!“⁷

To chceme všetci – chceme vidieť Ježiša takého, aký je a chceme cítiť Jeho lásku. Práve toto má byť dôvod väčšiny z toho, čo v Cirkvi robíme – a určite dôvod každého zhromaždenia sviatosti. Ak niekedy premýšľate nad tým, akú lekciu učiť, aké stretnutie naplánovať a či to máte radšej s diakonmi vzdať a zahrať si vybíjanú, môžete si vziať tento verš za sprievodcu: pomôže to ľuďom vidieť a milovať Ježiša Krista? Ak nie, možno skúste niečo iné.

Keď som si uvedomil, že som duchovne slepý na tváre, že vidím pravidlá, ale nie tvár Otcovho milosrdenstva, vedel som, že to nie je chyba Cirkvi. Nebola to ani chyba Boha a neznamenalo to, že je všetko stratené. Je to niečo, čo sa musíme naučiť všetci. Dokonca aj prví svedkovia vzkriesenia sa často stretli so vzkrieseným Pánom tvárou v tvár a nespoznali Ho; od záhradného hrobu až po pobrežie Galiley Ježišovi prví nasledovníci videli „Ježiša stáť, ale nevedel[i], že je to Ježiš“.⁸ Museli sa naučiť, ako Ho spoznať, a my tiež.⁹

Keď som si uvedomil, že som duchovne slepý na tváre, začal som nasledovať Mormonovu radu modliť sa „z celej sily srdca“, aby som bol naplnený láskou, ktorá je sľúbená Jeho učeníkom – mojou láskou k Nemu a Jeho láskou ku mne – a aby som ho „[videl] takého, aký je; aby sme mohli mať túto nádej“.¹⁰ Celé roky som sa modlil, aby som bol schopný nasledovať prvé veľké prikázanie milovať Boha a cítiť tú „prv[ú] veľk[ú] pravd[u] … že Boh nás miluje celým Svojím srdcom, mocou, mysľou a silou“.¹¹

Tiež som si niekoľkokrát prečítal štyri evanjeliá – tentokrát nie preto, aby som v nich našiel pravidlá, ale aby som videl, kým je a čo miluje. A časom som bol uchvátený riekou lásky, ktorá z Neho prúdi.

Ježiš na začiatku oznámil, že prišiel „[uzdravovať skrúšených srdcom] … hlásať zajatým prepustenie a slepým navrátenie zraku“.¹²

Nebol to pre Neho len zoznam úloh alebo dobrá reklama; je to charakter Jeho lásky.

Otvorte si náhodne evanjeliá; takmer na každej strane vidíme, ako sa stará sa o ľudí, ktorí trpia – spoločensky, duchovne aj fyzicky. Dotýka sa ľudí, ktorí sú považovaní za znečistených a nečistých¹³ a sýti hladných.¹⁴

Aký je váš obľúbený príbeh o Ježišovi? Domnievam sa, že zobrazuje Syna Božieho, ktorý sa načahuje, aby objal niekoho na okraji spoločnosti alebo mu ponúkol nádej – malomocného¹⁵, nenávideného Samaritána¹⁶, obvineného a škandalózneho hriešnika¹⁷ alebo nepriateľa národa.¹⁸ Takýto druh milosti je úžasný.

Zakaždým, keď velebí alebo uzdravuje, alebo stoluje s cudzincom, si to skúste zapísať a pero vypíšete skôr, ako skončíte v Lukášovi.

Keď som toto videl, moje srdce poskočilo láskyplným rozpoznaním, a začal som cítiť, že ma asi miluje. Ako učil prezident Nelson: „Čím viac sa o Spasiteľovi dozviete, tým ľahšie budete dôverovať v Jeho milosrdenstvo, Jeho nekonečnú lásku.“¹⁹ A tým viac budete dôverovať svojmu Nebeskému Otcovi a milovať Ho.

Starší Jeffrey R. Holland nás učil, že Ježiš prišiel, aby nám ukázal, „kto je Boh, náš Večný Otec, aký je a ako úplne je oddaný každému zo Svojich detí v každej vekovej kategórii a z každého národa“.²⁰

Pavol hovorí, že Boh je „Otec [všetkého] milosrdenstva a Boh každého potešenia“.²¹

Ak Ho vidíte inak, prosím, snažte sa ďalej.

Proroci nás pozývajú, aby sme hľadali Jeho tvár.²² Beriem to ako pripomienku, že uctievame svojho Otca, nie súbor pravidiel, a nebudeme hotoví, kým neuvidíme Ježiša ako tvár lásky nášho Otca²³ a nebudeme nasledovať Jeho, nie iba Jeho pravidlá.²⁴

Keď proroci a apoštoli hovoria o zmluvách, nie sú ako tréneri, ktorí kričia z tribúny (potiahnutej červeným zamatom) a hovoria nám, aby sme „sa snažili viac!“ Chcú, aby sme videli, že naše zmluvy sú v podstate o vzťahoch²⁵ a môžu byť liekom na duchovnú slepotu na tváre.²⁶ Nie sú to pravidlá, ako si zaslúžime Jeho lásku; On vás už dokonale miluje. Našou výzvou je tejto láske porozumieť a zmeniť podľa nej náš život.²⁷

Snažíme sa vidieť cez naše zmluvy, akoby cez okno, na tvár Otcovho milosrdenstva, ktorá je za nimi.

Zmluvy sú prejavom Božieho objatia.

Na záver, môžeme sa Ho naučiť vidieť tým, že Mu budeme slúžiť. „Lebo ako môže človek poznať pána, ktorému neslúžil?“²⁸

Pred pár rokmi som dostal povolanie, na ktoré som sa necítil. Zobudil som sa zavčasu, nervózny – ale s frázou v mysli, ktorú som predtým nepočul: že slúžiť v tejto Cirkvi je ako stáť v rieke Božej lásky k Jeho deťom. Táto Cirkev je pracovnou skupinou ľudí s krompáčmi a lopatami, ktorí sa snažia vyčistiť kanál, aby sa rieka Božej lásky dostala k Jeho deťom na konci priekopy.

Nech už ste ktokoľvek, nech je vaša minulosť akákoľvek, v tejto Cirkvi máte miesto.²⁹

Zoberte si krompáč a lopatu, a pridajte sa k tímu. Pomôžte priniesť Jeho lásku Jeho deťom a niečo z nej oprská aj vás.³⁰

Hľadajme Jeho milujúcu tvár, Jeho zmluvné objatie, a potom sa spojme ruka v ruke s Jeho deťmi a spoločne si zaspievame „Vykupiteľ Izraela“:

Kiež hľadáme Jeho milujúcu tvár a kiež sme potom nádoby Jeho milosrdenstva k Jeho deťom.³² V mene Ježiša Krista, amen.