Charakteristické znaky šťastia

Pred niekoľkými rokmi som počas služobného letu sedel vedľa muža z Holandska. Veľmi som túžil s ním prehodiť zopár slov, keďže som ako mladý misionár slúžil v Belgicku a Holandsku.

Po tom, čo sme sa zoznámili, mi dal svoju vizitku s jedinečným názvom svojej profesie: „Profesor šťastia.“  Zareagoval som na jeho úžasné povolanie a spýtal som sa ho, čo taký profesor šťastia robí. Povedal, že učí ľudí vytvárať si zmysluplné vzťahy a ciele a viesť tak šťastný život. Odpovedal som: „To je úžasné, ale čo keby ste mohli učiť aj to, ako tieto vzťahy môžu pokračovať aj po smrti a odpovedať na ďalšie otázky duše, napríklad aký je zmysel života, ako môžeme prekonať svoje slabosti a kam pôjdeme po smrti?“ Priznal, že by bolo úžasné, keby sme na tieto otázky mali odpovede, a ja som mu s radosťou povedal, že ich máme.

Dnes by som rád zopakoval niekoľko podstatných zásad týkajúcich sa skutočného šťastia, ktoré akoby mnohým unikali v tomto zmätenom svete, kde je veľa vecí zaujímavých, ale len málo skutočne dôležitých.

Alma učil ľudí svojej doby: „Lebo hľa, hovorím vám, že má prísť mnoho vecí; a hľa, jedna vec je dôležitejšia než všetky ostatné – lebo hľa, nie je ďaleko čas, kedy Vykupiteľ bude žiť medzi ľudom svojím a príde medzi nich.“¹

Toto prehlásenie je rovnako dôležité aj pre nás dnes, keď očakávame Kristov druhý príchod a pripravujeme sa naň!

Preto je mojím prvým postrehom to, že budovanie na základe, ktorým je Ježiš Kristus, je pre naše šťastie nevyhnutné. Tento základ je istým základom, „základom, na ktorom ak ľudia stavajú, nemôžu padnúť“.² To nás pripravuje na životné výzvy, nech už sú akékoľvek.

Pred mnohými rokmi som bol s naším synom Justinom na letnom skautskom tábore. Keď sa rozbehli aktivity, nadšene oznámil, že chce spolu so svojimi kamarátmi získať záslužný odznak za lukostreľbu. Chlapci museli prejsť krátkym písomným testom a trafiť terč šípmi.

Rozbúšilo sa mi srdce. Justin bol v tom čase kvôli cystickej fibróze, s ktorou bojoval od narodenia, dosť slabý. Rozmýšľal som, či dokáže natiahnuť tetivu luku dostatočne dozadu, aby šíp doletel do cieľa.

Keď s kamarátmi odchádzal na hodinu lukostreľby, potichu som sa modlil, aby ho táto skúsenosť neponížila. O pár hodín neskôr som zbadal, ako sa ku mne blíži po ceste s veľkým úsmevom. „Ocko!“ zvolal. „Dostal som záslužný odznak! Trafil som stred terča! Nebol to síce môj terč, ale vedľajší, ale trafil som stred terča!“ Zo všetkých síl natiahol tetivu luku a šíp odletel, pričom nedokázal kontrolovať jeho trajektóriu. Bol som veľmi vďačný za toho chápavého inštruktora lukostreľby, ktorý mu nepovedal: „Je mi to ľúto, zlý terč!“ Keď videl Justinove zjavné obmedzenia a úprimnú snahu, láskavo odpovedal: „To sa ti podarilo!“

Tak to bude aj s nami, ak sa budeme napriek svojim obmedzeniam snažiť nasledovať Krista a Jeho prorokov. Ak prídeme k Spasiteľovi a budeme dodržiavať svoje zmluvy a činiť pokánie zo svojich hriechov, s radosťou si vypočujeme Jeho pochvalu: „Správne, dobrý a verný sluha.“³

Vydávam vám svedectvo o božskosti Spasiteľa sveta, o Jeho vykupiteľskej láske a moci uzdravovať, posilňovať a pozdvihovať nás, keď sa k Nemu naozaj snažíme prísť. Naopak, nie je možné, aby sme išli s davom a zároveň smerom k Ježišovi. Spasiteľ zvíťazil nad smrťou, chorobou a hriechom a zabezpečil nám cestu k absolútnej dokonalosti, ak Ho budeme celým svojím srdcom nasledovať.⁴

Môj druhý postreh je, že pre naše šťastie je veľmi dôležité, aby sme si pamätali, že sme synmi a dcérami milujúceho Nebeského Otca. Ak vieme o tejto skutočnosti a dôverujeme jej, zmení sa pre nás všetko.

Pred niekoľkými rokmi sme so sestrou Sabinovou počas letu domov z cirkevného poverenia sedeli priamo za veľmi robustným mužom, ktorý mal na vyholenej hlave vytetovanú veľkú nahnevanú tvár a číslo 439.

Keď sme pristávali, povedal som: „Prepáčte, pane. Mohol by som sa vás opýtať, čo znamená to číslo, ktoré máte vytetované vzadu na hlave?“ Na nahnevanú tvár som sa opýtať neopovážil.

Povedal: „Som to ja. Je to presne, kto som. To územie patrí mne: 219!“

Číslo na jeho hlave bolo však štyristo tridsaťdeväť, takže ma prekvapilo, že sa pomýlil, keď to bolo pre neho také dôležité.

Premýšľal som o tom, aké je smutné, že identita a sebadôvera tohto muža sú založené na čísle spojenom s územím gangu. Pomyslel som si, že tento drsne vyzerajúci muž bol kedysi niečí malý chlapček, ktorý stále potreboval cítiť, že si ho niekto váži a že niekam patrí. Keby len vedel, kým naozaj je a komu naozaj patrí, lebo všetci sme boli „draho … kúpení“.⁵

V jednej piesni z filmu Princ egyptský sa spieva múdra veta: „Pozri sa na svoj život očami neba.“⁶ Keď sa poznanie nášej božskej línie a večného potenciálu vnorí hlboko do našej duše, budeme schopní vnímať život ako zmysluplné, rozvíjajúce sa dobrodružstvo, z ktorého sa môžeme učiť a rásť, aj keď nejaký čas „vidíme len hmlisté obrazy, akoby v zrkadle“.⁷

Tretím charakteristyckým znakom šťastia je vždy pamätať na hodnotu duše. To urobíme najlepšie tak, že sa budeme riadiť tým, čo povedal Spasiteľ: „Ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali.“⁸

Učil tiež: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“⁹

Kniha Prísloví múdro radí: „Neodopieraj dobrodenie tomu, kto ho potrebuje, ak je v tvojej moci vykonať to.“¹⁰

Nikdy nebudeme ľutovať, že sme boli príliš láskaví. V Božích očiach je láskavosť synonymom veľkosti. Súčasťou láskavosti je odpúšťanie a neodsudzovanie.

Pred mnohými rokmi sme sa s mojou mladou rodinou chystali na rodinný večer do kina. Všetci okrem jedného nášho syna a mojej manželky Valerie sme už sedeli v našom veľkom rodinnom aute. Von bola tma, a keď náš syn otvoril dvere a utekal k autu, omylom kopol do niečoho na verande. Myslel si, že to bola naša mačka. Náš syn a moja manželka, ktorá bola hneď za ním, mali smolu. Nebola to naša mačka, ale veľmi nešťastný skunk, ktorý im to dal patrične najavo! Všetci sme sa vrátili do domu, kde sa obaja osprchovali a umyli si vlasy paradajkovou šťavou, údajne spoľahlivým liekom na odstránenie zápachu skunka. Kým sa umyli a prezliekli, už sme na tom boli tak, že sme necítili žiaden zápach, takže sme sa rozhodli, že na film predsa len pôjdeme. 

Keď sme sa usadili v zadnej časti kina, ľudia okolo nás sa zrazu jeden po druhom rozhodli ísť von pre popcorn. Keď sa však vrátili, nikto sa nevrátil na svoje pôvodné miesto.

Pri spomienke na tento zážitok sa smejeme, ale čo keby všetky naše hriechy mali takýto zápach? Čo keby sme mohli nečestnosť, žiadostivosť, závisť alebo pýchu cítiť? Dúfajme, že by sme po odhalení vlastných slabostí boli o niečo ohľaduplnejší a opatrnejší voči druhým a rovnako aj oni voči nám, pričom by sme vo svojom živote robili potrebné zmeny. Ja vlastne rád cítim v cirkvi tabak, pretože to naznačuje, že sa niekto snaží zmeniť. Tento človek potrebuje, aby sme ho vítali otvorenou náručou.

Prezident Russell M. Nelson múdro povedal: „Jedným z najjednoduchších spôsobov, ako rozpoznať pravého nasledovníka Ježiša Krista, je to, do akej miery sa k druhým správa súcitne.“¹¹

Pavol napísal Efezským: „Ale buďte vospolok dobrotiví, milosrdní, odpúšťajte si, ako aj Boh odpustil vám v Kristovi.“¹²

Ako učeníci Ježiša Krista máme dôverovať Nebeskému Otcovi a nášmu Spasiteľovi a nesnažiť sa Ich nahradiť. Ježiš Kristus dokonale pozná nedokonalosti každého človeka a bude každého dokonale súdiť.

Mojím štvrtým charakteristyckým znakom šťastia je zachovať si večnú perspektívu. Je ľahké sústrediť sa na to, čo sa deje tu a teraz a zabudnúť na budúcnosť, ale plán nášho Otca siaha do večnosti.

Toto ponaučenie som dostal pred niekoľkými rokmi vďaka našej vtedy 16-ročnej dcére Jennifer. Čakala ju dvojitá transplantácia pľúc, pri ktorej jej mali úplne odstrániť päť chorých pľúcnych lalokov a nahradiť ich dvoma zdravými menšími lalokmi, ktoré jej darovali dvaja úžasní kresťanskí priatelia. Bol to veľmi riskantný zákrok, no noc pred operáciou mi Jennifer so všetkými svojimi 40 kilami dala akoby kázeň: „Neboj sa, ocko! Zajtra sa prebudím s novými pľúcami alebo sa prebudím na lepšom mieste. Tak či onak to bude super.“ Toto je viera. Toto je večná perspektíva! Pozeranie sa na život z uhla pohľadu večnosti poskytuje jasnosť, útechu, odvahu a nádej.

Keď po operácii prišiel dlho očakávaný deň odstránenia dýchacej trubice a vypnutia ventilátora, ktorý Jennifer pomáhal dýchať, s napätím sme čakali, či jej dva menšie laloky budú fungovať. Len čo sa prvýkrát nadýchla, začala plakať. Keď videla naše obavy, rýchlo zvolala: „Len že je také skvelé dýchať.“ 

Od toho dňa každé ráno a večer ďakujem Nebeskému Otcovi za to, že môžem dýchať. Sme obklopení nespočetnými požehnaniami, ktoré môžeme ľahko považovať za samozrejmosť, ak si ich neuvedomujeme. Naopak, ak nič neočakávame a všetko si vážime, život sa stáva čarovným.

Prezident Nelson povedal: „Každé nové ráno je dar od Boha. Dokonca aj vzduch, ktorý dýchame, je láskyplnou pôžičkou od Neho. On nás deň za dňom zachováva a okamih za okamihom nás podporuje. Preto by naším prvým ranným ušľachtilým skutkom mala byť pokorná modlitba vďačnosti.“¹³

To ma privádza k môjmu piatemu a poslednému postrehu, ktorý je, že vaše šťastie nikdy nebude väčšie ako vaša vďačnosť.

Pán prehlásil: „A ten, kto prijíma všetky veci s vďačnosťou, bude učinený slávnym.“¹⁴ Možno preto, že vďačnosť plodí množstvo ďalších cností.

Ako by sa len naše vedomie zmenilo, keby sme sa každé ráno prebúdzali iba s požehnaniami, za ktoré sme boli vďační predchádzajúci večer. Neschopnosť vážiť si naše požehnania môže viesť k pocitu nespokojnosti, čo nás môže pripraviť o radosť a šťastie, ktoré vďačnosť prináša. Tí vo veľkej a priestrannej budove nás lákajú, aby sme hľadeli za cieľ, aby sme tak cieľ úplne minuli.

V skutočnosti nájdeme najväčšie šťastie a požehnanie smrteľnosti v tom, kým sme sa stali vďaka Božej milosti, keď sme s Ním uzavreli a dodržali posvätné zmluvy. Náš Spasiteľ nás zdokonalí a zušľachtí zásluhami Svojej zmiernej obety. On o tých, ktorí ho ochotne nasledujú, povedal: „Oni budú moji oného dňa, kedy prídem, aby som zhromaždil klenoty svoje.“¹⁵

Sľubujem vám, že ak postavíme svoj život na základe, ktorým je Ježiš Kristus, oceníme svoju skutočnú identitu Božích synov a dcér, budeme pamätať na hodnotu duše; ak si zachováme večnú perspektívu; a s vďakou oceníme svoje mnohé požehnania, najmä Kristovo pozvanie prísť k Nemu, budeme môcť nájsť skutočné šťastie, ktoré počas tohto pozemského dobrodružstva hľadáme. Život bude mať stále svoje výzvy, ale vďaka večným pravdám, ktorým rozumieme a podľa ktorých žijeme, budeme môcť lepšie čeliť každej z nich a to s pocitom zmyslu a pokoja.

Vydávam vám svedectvo o skutočnosti Boha, nášho milujúceho Otca, a Jeho milovaného Syna Ježiša Krista. Svedčím tiež o žijúcich prorokoch, vidcoch a zjavovateľoch. Aké je to požehnanie prijímať prostredníctvom nich rady z neba. Tak ako Spasiteľ jasne povedal: „Či už vlastným hlasom mojím alebo hlasom služobníkov mojich, to je to isté.“¹⁶ V posvätnom mene Ježiša Krista, amen.