Márnotratník a cesta, ktorá vedie domov

Niektorí ho nazývajú jedným z najvýznamnejších krátkych príbehov, aké boli kedy vyrozprávané.¹ Je celkom možné, že počas posledných dvoch tisícročí slnko nezapadlo bez toho, aby sa tento príbeh, ktorý od kedy bol preložený do tisícok jazykov po celom svete, niekde vo svete nespomenul.

Vyrozprával ho Ježiš Kristus, náš Spasiteľ a Vykupiteľ, ktorý prišiel na zem „spasiť, čo bolo zahynulo“.² Začína týmito jednoduchými slovami: „Jeden človek mal dvoch synov.“ ³

Okamžite sa dozvedáme o konflikte, ktorý láme srdce. Jeden syn⁴ hovorí svojmu otcovi, že so životom doma skončil. Chce svoju slobodu. Chce zanechať kultúru a učenie svojich rodičov. Žiada o svoj podiel z dedičstva – hneď.⁵

Viete si predstaviť, čo cítil tento otec, keď to počul? Keď si uvedomil, že to, čo jeho syn chcel viac ako čokoľvek iné, bolo opustiť rodinu a možno sa už nikdy nevrátiť?

Syn musel cítiť radosť z dobrodružstva a nadšenie. Konečne bol sám. Oslobodený od zásad a pravidiel kultúry svojej mladosti sa mohol konečne rozhodovať sám bez toho, aby ho ovplyvňovali rodičia. Už žiaden pocit viny. Mohol sa tešiť z prijatia podobne zmýšľajúcej komunity a žiť život podľa vlastných predstáv.

Po príchode do ďalekej krajiny si rýchlo našiel nových priateľov a začal žiť život, o akom vždy sníval. Musel byť obľúbencom mnohých, pretože ochotne míňal peniaze. Jeho noví priatelia – príjemcovia jeho márnotratnosti – ho neodsudzovali. Oslavovali ho, tlieskali mu a povzbudzovali jeho rozhodnutia.⁶

Keby v tom čase existovali sociálne siete, určite by zaplnil stránky animovanými fotografiami smejúcich sa priateľov: #Žijemsiúžasne! #Nikdysomnebolšťastnejší! #Malsomtourobiťuždávno!

Ale zabávanie sa dlho nevydržalo – to sa stáva málokedy. Stali sa dve veci: po prvé, došli mu peniaze, a po druhé, krajinu zachvátil hladomor.⁷

Keď sa problémy zhoršovali, spanikáril. Kedysi nezastaviteľný, veselý rozhadzovač si teraz nemohol dovoliť ani jedno jedlo, nieto ešte miesto, kde by býval. Ako len prežije?

Bol štedrý k svojim priateľom – pomohli by mu teraz? Viem si predstaviť, ako žiada o malú podporu – len nateraz – kým sa nepostaví na nohy.

Písma nám hovoria: „Nik mu [nič] nedal.“⁸

V zúfalej túžbe zostať nažive našiel miestneho farmára, ktorý ho najal aby sa staral o svine.⁹

Mladý muž, teraz nesmierne hladný, opustený a sám, sa musel čudovať, ako sa veci mohli tak strašne, príšerne pokaziť.

Netrápil ho len prázdny žalúdok. Bola to aj prázdna duša. Bol si taký istý, že keď sa poddá svojim svetským túžbam, urobí ho to šťastným, a že morálne zákony boli prekážkami tohto šťastia. No teraz už bol múdrejší. A ach, akú cenu musel zaplatiť za toto poznanie!¹⁰

Keď fyzický a duchovný hlad rástol, jeho myšlienky sa vracali k otcovi. Pomohol by mu po tom všetkom, čo sa stalo? Dokonca aj ten najskromnejší zo služobníkov jeho otca mal jedlo a úkryt pred búrkami.

Ale vrátiť sa k otcovi?

Nikdy.

Priznať celej svojej dedine, že premárnil svoje dedičstvo?

Nemožné.

Čeliť susedom, ktorí ho určite varovali, že robí hanbu svojej rodine a že láme srdcia svojich rodičov? Vrátiť sa k starým priateľom po tom, čo sa pochválil, ako sa oslobodil?

Neznesiteľné.

Ale hlad, osamelosť a výčitky svedomia jednoducho nezmizli – kým „[nevstúpil] do seba“.¹¹

Vedel, čo musí urobiť.

Teraz sa vráťme k otcovi, pánovi domu so zlomeným srdcom. Koľko stoviek, možno tisícok hodín strávil tým, že si robil starosti o svojho syna?

Koľkokrát sa pozrel dolu cestou, po ktorej prešiel jeho syn, a znovu prežil tú prenikavú stratu, ktorú cítil, keď jeho syn odchádzal? Koľko modlitieb predniesol v hlbokej noci a prosil Boha, aby bol jeho syn v bezpečí, aby objavil pravdu, aby sa vrátil?

A potom sa jedného dňa otec pozrel na tú prázdnu cestu – cestu, ktorá vedie domov – a videl vzdialenú postavu, ktorá kráča k nemu.

Je to možné?

Hoci je ten človek veľmi ďaleko, otec v okamihu vedel, že je to jeho syn.

Rozbehol sa k nemu, objal ho a pobozkal.¹²

„Otče,“ zvolá syn slovami, ktoré si musel nacvičovať tisíckrát, „zhrešil som proti nebu i proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom; prijmi ma ako jedného z nádenníkov“.¹³

Ale otec ho sotva nechá dokončiť. So slzami v očiach prikazuje svojim sluhom: „Prineste rýchlo najkrajšie rúcho a oblečte ho; dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy; … a jedzme a veseľme sa. Lebo tento môj syn … našiel sa.“¹⁴

V mojej kancelárii visí obraz nemeckého umelca Richarda Burdeho. Harriet a ja milujeme túto maľbu. Zobrazuje jednu láskyplnú scénu zo Spasiteľovho podobenstva v hlbšej perspektíve.

Obrázok

The Return of the Prodigal Son [Návrat márnotratného syna], od Richarda Burdeho.

Zatiaľ čo sú skoro všetci nadšení z návratu syna, jeden nie je – jeho starší brat.¹⁵

Nesie si emocionálnu záťaž.

Bol tam, keď jeho brat žiadal svoje dedičstvo. Bol svedkom obrovskej ťarchy smútku svojho otca.

Odkedy jeho brat odišiel, snažil sa pozdvihnúť bremeno svojho otca. Každý deň pracoval na uzdravení zlomeného srdca svojho otca.

A teraz je to bezohľadné dieťa späť a ľudia nemôžu prestať venovať pozornosť jeho rebelskému bratovi.

„Koľko rokov ti slúžim,“ hovorí svojmu otcovi, „a nikdy som neprestúpil tvojho rozkazu. Ale za celý ten čas si ma nikdy neoslavoval.“¹⁶

Milujúci otec odpovedá: Dieťa moje, čo mám, je tvoje! Tu nejde o porovnávanie odmien alebo osláv. Tu ide o uzdravenie. Toto je moment, v ktorý sme dúfali celé tie roky. Lebo tento tvoj brat bol mŕtvy a ožil! Bol stratený a našiel sa!“¹⁷

Moji milovaní bratia a sestry, drahí priatelia, ako všetky Spasiteľove podobenstvá, ani toto nie je len o ľuďoch, ktorí žili dávno. Je o mne aj o vás, o dnešnej dobe.

Kto z nás nezišiel z cesty svätosti a hlúpo si nemyslel, že by sme mohli nájsť viac šťastia, ak pôjdeme vlastnou sebeckou cestou?

Kto z nás nepocítil pokoru, nemal zlomené srdce a zúfalo netúžil po odpustení a milosrdenstve?

Možno sa niektorí dokonca čudovali: „Je vôbec možné vrátiť sa späť? Budem navždy poznačený, opustený mojimi bývalými priateľmi? Nie je lepšie zostať stratený? Ako Boh zareaguje, ak sa pokúsim vrátiť?“

Toto podobenstvo nám dáva odpoveď.

Náš Nebeský Otec k nám pobeží so srdcom prekypujúcim láskou a súcitom. On nás objíme; položí nám najkrajšie rúcho okolo pliec, nastokne prsteň na prst a sandále na nohy; a vyhlási: „Dnes oslavujeme! Lebo moje dieťa, ktoré bolo kedysi mŕtve, teraz ožilo!“

Nebo sa bude radovať z nášho návratu.

Môžem sa teraz na chvíľu prihovoriť každému jednému z vás individuálne?

Bez ohľadu na to, čo sa vám v živote prihodilo, opakujem a vyhlasujem slová môjho milovaného priateľa a kolegu apoštola staršieho Jeffreyho R. Hollanda: „Je pre vás nemožné potopiť sa nižšie ako siaha nekonečné svetlo Kristovej [zmiernej obete].“¹⁸

Hoci vás rozhodnutia možno odviedli veľmi ďaleko od Spasiteľa a Jeho Cirkvi, Majster lekár stojí na ceste, ktorá vedie domov, a víta vás. A my ako členovia Cirkvi Ježiša Krista sa snažíme nasledovať Jeho príklad a prijať vás ako svojich bratov a sestry, ako svojich priateľov. Tešíme sa a oslavujeme s vami.

Váš návrat nezmenší požehnania druhých. Lebo Otcova štedrosť je nekonečná a to, čo je dané jednému, ani v najmenšom nezmenšuje dedičské právo druhých.¹⁹

Nepredstieram, že návrat je ľahká vec. To môžem dosvedčiť. V skutočnosti to môže byť to najťažšie rozhodnutie, aké kedy urobíte.

Ale vydávam svedectvo, že vo chvíli, keď sa rozhodnete vrátiť a kráčať po ceste nášho Spasiteľa a Vykupiteľa, vstúpi do vášho života Jeho moc a premenení ho.²⁰

Anjeli v nebi sa budú radovať.

A tak aj my, vaša rodina v Kristovi. Koniec koncov, vieme, aké to je byť márnotratnými. Všetci sa denne spoliehame na rovnakú Kristovu zmiernu moc. Túto cestu poznáme a pôjdeme po nej s vami.

Nie, naša cesta nebude oslobodená od žiaľu, starostí či smútku. Ale nedošli by sme tak ďaleko, „ak by to nebolo slovom Kristovým s neotrasiteľnou vierou v neho, úplne sa spoliehajúc na zásluhy toho, ktorý má moc spasiť“. A spoločne sa budeme „tlačiť vpred so stálosťou v Kristovi, majúc dokonalý jas nádeje a lásku k Bohu, a ku všetkým ľuďom“.²¹ Spoločne sa budeme radovať „nevýslovnou radosťou plnou slávy“²² lebo Ježiš Kristus je našou silou.²³

Modlím sa, aby každý z nás mohol v tomto hlbokom podobenstve počuť Otcov hlas, ktorý nás volá, aby sme vstúpili na cestu, ktorá vedie domov – aby sme mali odvahu činiť pokánie, prijať odpustenie a ísť po ceste, ktorá vedie späť k nášmu súcitnému a milosrdnému Bohu. O tom vydávam svedectvo a zanechávam vám svoje požehnanie v mene Ježiša Krista, amen.