Buďte pokorní, uznajte a nasledujte

V piatej kapitole Almu je položená introspektívna otázka: „Mohli by ste sami sebe povedať, keby ste v túto dobu boli povolaní k smrti, že ste boli dostatočne pokorní?“¹ Táto otázka naznačuje, že pokora je pre nás povinnou požiadavkou, aby sme boli pripravení vrátiť sa do Božej prítomnosti.

Všetci si radi myslíme, že sme dostatočne pokorní, ale niektoré životné skúsenosti nás nútia uvedomiť si, že prirodzený pyšný muž alebo pyšná žena, ktorá je v nás, je často plná života.

Pred rokmi, keď naše dve dcéry ešte bývali doma, som sa rozhodol, že im a svojej manželke ukážem obchodné oddelenie, ktoré som mal na starosti v rámci spoločnosti, pre ktorú som pracoval.

Mojím skutočným úmyslom však bolo ukázať im miesto, kde narozdiel od nášho domova všetci robili presne to, o čo som ich požiadal bez toho, aby ma spochybňovali. Keď sme prišli k vstupnej bráne, ktorá sa zvyčajne otvárala automaticky, keď som k nej prišiel autom, bol som prekvapený, že sa tentokrát neotvorila. Namiesto toho prišiel k autu člen ochranky, ktorého som predtým nikdy v živote nevidel, a požiadal ma o môj pracovný preukaz.

Povedal som mu, že na to, aby som vošiel autom na pozemok som preukaz nikdy nepotreboval a položil som mu typickú otázku pyšného človeka: „Viete, s kým sa rozprávate?“

Na čo on odpovedal: „Nuž, keďže nemáte svoj pracovný preukaz, nemôžem vedieť, kto ste a pokiaľ budem pri tejto bráne, nebudete môcť vstúpiť do areálu bez náležitej identifikácie.“

Napadlo mi pozrieť sa do spätného zrkadla, aby som videl reakciu mojich dcér na celú túto situáciu, ale vedel som, že si vychutnávajú každú sekundu tohto okamihu! Moja manželka vedľa mňa nesúhlasne krútila hlavou kvôli môjmu správaniu. Moja posledná možnosť potom bola ospravedlniť sa tomuto členovi ochranky a povedať, že je mi veľmi ľúto, že som s ním jednal tak zle. „Odpúšťam vám,“ povedal, „ale bez pracovného preukazu dnes nepôjdete dnu!“

Potom som išiel veľmi pomaly autom späť domov, aby som si zobral preukaz, pričom som snáď získal toto hodnotné ponaučenie: Keď sa rozhodneme, že nebudeme pokorní, nakoniec skončíme ponížení.

V Prísloviach sa píše: „Pýcha znižuje človeka, ale pokorný duchom dosahuje česť.“² Aby sme si rozvinuli pokoru, musíme rozumieť, čo skutočne znamená v súvislosti s evanjeliom.

Niektorí ľudia si mýlia pokoru s inými vecami, ako je napríklad chudoba. No existujú mnohí ľudia, ktorí sú chudobní a pyšní, a tiež mnohí, ktorí sú bohatí, no napriek tomu pokorní. Ďalší, ktorí sú veľmi hanbliví alebo majú nízke sebavedomie, sa môžu navonok zdať pokornými, no hlboko vnútri sú občas plní pýchy.

Čo je teda pokora? Podľa príručky Kážte Moje evanjelium je to „ochota podriadiť sa Pánovej vôli. … Znamená to byť učenlivý. … [Je] nevyhnutným katalyzátorom duchovného rastu“.³

Určite máme všetci veľa príležitostí k tomu, aby sme sa v tejto kresťanskej vlastnosti zlepšovali. Najskôr by som rád preskúmal, akí pokorní sme, alebo by sme mali byť, v nasledovaní prorokových rád. Neohlásený kvíz pre každého jedného z nás by mohol znieť takto:

• Spomíname celé meno Cirkvi pri každej komunikácii? Prezident Russell M. Nelson povedal: „Odstránenie Pánovho mena z Pánovej Cirkvi je veľkým víťazstvom Satana.“⁴

• Nechávame vo svojom živote víťaziť Boha tým, že prijímame veľmi konkrétnu výzvu nášho proroka? „Vyzývam dnes našich členov zovšadiaľ, aby boli príkladom v zanechaní postojov a skutkov, ktoré sa týkajú predsudkov.“⁵

• Premáhame svet tým, že dôverujeme Kristovej náuke viac ako ľudským filozofiám, ako to učil náš prorok?⁶

• Stali sme sa tvorcami pokoja tým, že hovoríme ľuďom a o ľuďoch pozitívne veci? Prezident Nelson nás na minulej generálnej konferencii učil nasledovné: „Ak je čokoľvek cnostné, príjemné alebo dobrej povesti, alebo chvályhodné, čo by sme mohli o druhom človeku povedať – či už do očí, alebo za jeho chrbtom – malo by to byť naším štandardom komunikácie.“⁷

Sú to jednoduché, ale mocné pokyny. Pamätajte, všetko, čo musel Mojžišov ľud urobiť, aby bol uzdravený, bolo pozrieť sa na mosadzného hada, ktorého pozdvihol.⁸ Ale „pre jednoduchosť oného spôsobu, či pre jeho ľahkosť, boli mnohí, ktorí zahynuli“.⁹

Počas tejto konferencie sme počuli a ešte budeme počuť spoľahlivé rady našich prorokov a apoštolov. Je to dokonalá príležitosť rozvinúť svoju pokoru a nechať, aby boli naše silné názory pohltené ešte silnejším presvedčením, že Pán naozaj hovorí prostredníctvom týchto vyvolených vedúcich.

Najmä musíme pri rozvíjaní pokory tiež rozumieť a prijať to, že nie sme schopní prekonať svoje výzvy alebo dosiahnuť svoj plný potenciál iba pomocou svojho vlastného úsilia. Motivační rečníci, spisovatelia, tréneri a influenceri z celého sveta, najmä na digitálnych platformách, povedia, že všetko závisí výhradne od nás a našich činov. Svet verí v ruku človeka.

Ale vďaka znovuzriadenému evanjeliu sme zistili, že vo veľkej miere závisíme od zhovievavosti nášho Nebeského Otca a uzmierenia nášho Spasiteľa Ježiša Krista, „lebo vieme, že milosťou sme spasení po všetkom, čo my môžeme urobiť“.¹⁰ Preto je také dôležité uzatvárať zmluvy s Bohom a dodržiavať ich, pretože keď to budeme robiť, získame prostredníctvom uzmierenia Ježiša Krista úplný prístup k Jeho uzdravujúcej, uschopňujúcej a zdokonaľujúcej moci.

Návšteva zhromaždenia sviatosti každý týždeň a pravidelné uctievanie v chráme, aby sme sa zúčastňovali na obradoch a obdržali a obnovili si zmluvy je znakom, že si uvedomujeme svoju závislosť od Nebeského Otca a nášho Spasiteľa Ježiša Krista. Pozveme tým Ich moc do svojho života, aby nám pomohla s našimi problémami a aby sme nakoniec naplnili mieru svojho stvorenia.

Úroveň mojej pokory a porozumenie mojej závislosti od Pána boli neveľmi dávno opäť skúšané. Bol som v taxíku na ceste na letisko, aby som stihol krátky let na miesto, kde bolo treba vyriešiť veľmi ťažkú situáciu. Šofér taxíka, ktorý nebol členom Cirkvi, sa na mňa pozrel v zrkadle a povedal: „Vidím, že dnes nemáte dobrý deň!“

„Vidieť to na mne?“ spýtal som sa.

„Samozrejme,“ povedal. Potom povedal niečo takéto: „Máte okolo seba dosť negatívnu auru!“

Vysvetlil som mu, že musím vyriešiť dosť ťažkú situáciu, a on sa ma potom spýtal: „Urobili ste všetko vo svojej moci, aby ste to vyriešili?“

Odpovedal som, že som urobil všetko, čo som mohol.

Potom povedal niečo, na čo som nikdy nezabudol: „Tak to nechajte v Božích rukách a všetko dobre dopadne.“

Priznám sa, že som bol v pokušení spýtať sa ho: „Viete, s kým sa rozprávate?“ Ale neurobil som to! Namiesto toho som sa počas tohto jednohodinového letu pokoril pred Pánom a prosil som o božskú pomoc. Keď som vystúpil z lietadla, dozvedel som sa, že tá ťažká situácia, ktorú som mal vyriešiť, bola už na poriadku a že moja prítomnosť už ani nebola potrebná.

Bratia a sestry, prikázanie, pozvanie a zasľúbenie od Pána je jasné a utešujúce: „Buď pokorný; a Pán tvoj Boh ťa povedie za ruku a dá ti odpoveď na modlitby tvoje.“¹¹

Kiež sme pokorní, aby sme nasledovali rady našich prorokov a uznali, že iba Boh a Ježiš Kristus nás môžu premeniť – skrze obrady a zmluvy, ktoré získavame v Jeho Cirkvi – na najlepšiu verziu seba samých v tomto živote, a jedného dňa nás učinia dokonalými v Kristovi. V mene Ježiša Krista, amen.