Sme Jeho deti

Pamätáte si na skúsenosť, ktorú mal prorok Samuel, keď ho Pán poslal k Izajovi, aby ho pomazal za nového kráľa Izraela? Samuel uvidel Elíába, Izajovho prvorodeného. Elíáb sa zdal byť vysoký a vyzeral ako vodca. Samuel si to všimol a dospel k vlastnému záveru. Ukázalo sa, že tento záver nebol správny a Pán Samuela poučil: „Nehľaď na jeho výzor a na výšku jeho postavy; … Človek totiž hľadí na to, čo je pred očami, Hospodin však hľadí na srdce.“¹

Pamätáte si na skúsenosť, ktorú mal Ananiáš, keď ho Pán poslal požehnať Saula? Saulova povesť ho predchádzala a Ananiáš počul o Saulovi a o jeho krutom a neľútostnom prenasledovaní Svätých. Ananiáš to počul a dospel k záveru, že by Saulovi možno nemal slúžiť. Ukázalo sa, že tento záver nebol správny a Pán Ananiáša poučil: „Lebo on mi je vyvolenou nádobou, aby niesol moje meno pred pohanov, aj pred kráľov a pred synov izraelských.“²

V čom spočíval problém Samuela a Ananiáša v týchto dvoch prípadoch? Videli na vlastné oči a počuli na vlastné uši, v dôsledku čoho vynášali súdy o iných na základe výzoru a podľa toho, čo sa o nich chyrovalo.

Čo videli zákonníci a farizeji, keď uvideli ženu pristihnutú pri cudzoložstve? Skazenú ženu, hriešnicu hodnú smrti. Čo videl Ježiš, keď ju uvidel? Ženu, ktorá dočasne podľahla slabosti tela, ale ktorá sa môže prostredníctvom pokánia a vďaka Jeho uzmiereniu obrátiť späť. Čo videli ľudia, keď uvideli stotníka, ktorého sluha ochrnul? Možno videli votrelca, cudzinca, ktorým treba opovrhovať. Čo videl Ježiš, keď ho uvidel? Muža, ktorý sa staral o dobro člena svojej domácnosti, ktorý úprimne a s vierou hľadal Pána. Čo videli ľudia, keď uvideli ženu s krvotokom? Možno nečistú, vyvrhnutú ženu, ktorej sa treba vyhýbať. Čo videl Ježiš, keď ju uvidel? Chorú, osamelú a odcudzenú ženu kvôli okolnostiam, ktoré nemohla ovplyvniť, ktorá dúfala, že sa uzdraví a bude opäť niekam patriť.

V každom prípade Pán videl týchto ľudí takých, akí boli, a podľa toho každému z nich slúžil. Ako vyhlásil Nefi a jeho brat Jákob:

„On pozýva všetkých, aby prišli k nemu … , čierneho i bieleho, porobeného i slobodného, muža i ženu; a pamätá na neznabohov; a všetci sú Bohu rovnakí.“³

„A jedna bytosť je v očiach jeho rovnako drahocenná ako druhá.“⁴

Kiež by sme sa ani my nenechávali zmiasť svojimi očami, ušami alebo strachom, ale otvorili svoje srdce a myseľ a slobodne slúžili ľuďom okolo nás, ako to robil On.

Pred niekoľkými rokmi dostala moja manželka Isabelle nezvyčajné poverenie týkajúce sa inšpirovanej služby. Požiadali ju, aby navštevovala staršiu vdovu v našom zbore, sestru, ktorá mala zdravotné problémy a ktorej samota vniesla do života zatrpknutosť. Mala zatiahnuté závesy, jej byt bol zatuchnutý, nechcela žiadne návštevy, a dala jasne najavo, že „pre nikoho nemôžem nič urobiť“. Isabelle odpovedala: „Áno, môžete! Môžete pre nás niečo urobiť, tým, že nám dovolíte, aby sme vás navštívili.“ A tak to Isabelle verne robila.

O nejaký čas neskôr podstúpila táto dobrá sestra operáciu nôh, ktorá si vyžadovala každodennú výmenu obväzov, čo sama nedokázala urobiť. Isabelle k nej chodila po niekoľko dní domov, umývala jej nohy a menila obväzy. Nikdy nevidela škaredosť, nikdy necítila zápach. Vždy videla len krásnu Božiu dcéru, ktorá potrebuje lásku a nežnú starostlivosť.

Počas mnohých rokov, ktoré nasledovali, som bol spolu s nespočetných množstvom ďalších ľudí požehnaný Isabelliným darom vidieť tak, ako vidí Pán. Ona vám naservíruje svoje najlepšie jedlo na svojich najlepších tanieroch, či už ste prezidentom kolu alebo človekom, ktorý víta ľudí na zhromaždení, či ste anglickým kráľom alebo žijete v chatrči, či hovoríte jej jazykom alebo iným, či dodržiavate všetky prikázania alebo máte s niektorými ťažkosti. Ekonomické postavenie, farba pleti, kultúrny pôvod, národnosť, úroveň spravodlivosti, spoločenské postavenie alebo akýkoľvek iný identifikátor či nálepka pre ňu neznamenajú vôbec nič. Vidí srdcom. V každom vidí dieťa Božie.

Prezident Russell M. Nelson učil:

„Protivník sa teší z nálepiek, pretože nás rozdeľujú a obmedzujú naše zmýšľanie o sebe a o druhých. Aké smutné je, keď si ctíme nálepky viac ako jeden druhého.

„Nálepky môžu viesť k odsudzovaniu a nepriateľstvu. Pre nášho Stvoriteľa je urážlivé akékoľvek zneužívanie alebo predsudky voči druhému človeku kvôli jeho národnosti, rase, sexuálnej orientácii, pohlaviu, typu vzdelania, kultúre alebo iným významným ukazovateľom!“⁵

Nie som Francúz; je to iba miesto, kde som sa narodil. Nie som beloch; je to iba farba mojej pleti či jej nedostatok. Nie som profesor; je to iba to, čo som robil, aby som zabezpečil svoju rodinu. Nie som generálna autorita sedemdesiatnik; je to iba miesto, na ktorom teraz slúžim v kráľovstve.

„Po prvé a čo je najdôležitejšie,“ tak ako to povedal prezident Nelson, som „dieťa Božie“.⁶ Tak ako aj vy a všetci ostatní ľudia okolo nás. Modlím sa, aby sme si viac vážili túto úžasnú pravdu. Zmení sa tým úplne všetko!

Možno sme vyrástli v rôznych kultúrach; možno pochádzame z rôznych sociálno-ekonomických pomerov; naše dedičstvo v smrteľnosti vrátane národnosti, farby pleti, stravovacích preferencií, politickej orientácie a podobne, sa môže výrazne líšiť. Ale všetci sme Jeho deti. Všetci bez výnimky. Vďaka milosti Ježiša Krista máme rovnaký božský pôvod a rovnaký neobmedzený potenciál.

C. S. Lewis to povedal takto: „Je to vážna vec, že žijeme v spoločnosti s možnými bohmi a bohyňami, a mali by sme pamätať na to, že aj tá najnudnejšia, najnezaujímavejšia osoba, s ktorou sa rozprávate, sa môže jedného dňa stať bytosťou, ktorú, ak by ste ju teraz videli, by ste boli silne pokúšaný uctievať … Neexistujú obyčajní ľudia. Nikdy ste nehovorili s obyčajným smrteľníkom. Národy, kultúry, umenie, civilizácia – tie sú smrteľné a ich život je v porovnaní s nami ako život komára. Ale tí, s ktorými žartujeme, pracujeme, uzatvárame manželstvo, ktorých urážame a ktorých využívame, tí sú nesmrteľní.“⁷

Naša rodina mala tú česť žiť v rôznych krajinách a kultúrach, naše deti boli požehnané tým, že si za manžela či manželku zobrali osobu inej etnickej príslušnosti. Uvedomil som si, že evanjelium Ježiša Krista je veľkým zrovnoprávňovateľom. Keď si ho skutočne osvojíme, „ten istý Duch spolu s naším duchom osvedčuje, že sme Božie deti“.⁸ Táto úžasná pravda nás oslobodzuje a všetky nálepky a rozdiely, ktoré by inak mohli trápiť nás a naše vzájomné vzťahy, sú jednoducho „pohltené … v Krist[ovi]“.⁹ Krátko na to nám bude jasné, že my, rovnako ako ostatní, nie sme „už cudzinci ani prišelci; ale … spoluobčania svätých a domáci Boží“.¹⁰

Nedávno som počul, ako prezident pobočky jednej z našich multikultúrnych jazykových jednotiek nazval túto skutočnosť tak, ako ju nazval aj starší Gerrit W. Gong, patriť k zmluve.¹¹ Aké krásne vyjadrenie! Patríme do skupiny ľudí, v ktorej sa všetci snažia postaviť Spasiteľa a svoje zmluvy do stredobodu svojho života a radostne žiť podľa evanjelia. Preto namiesto toho, aby sme sa na seba navzájom pozerali skreslenou optikou smrteľnosti, evanjelium zlepšuje náš zrak a umožňuje nám vidieť sa navzájom cez bezchybnú a nemennú optiku našich posvätných zmlúv. Týmto spôsobom začíname odstraňovať svoje prirodzené predsudky a zaujatosť voči druhým, čo im zasa pomáha zmenšiť ich predsudky a zaujatosť voči nám¹² v úžasnom kúzelnom kruhu. V skutočnosti nasledujeme pozvanie nášho drahého proroka: „Moji drahí bratia a sestry, na tom, ako sa jeden k druhému správame, naozaj záleží! Na tom, ako sa doma, v cirkvi, v práci a na internete rozprávame s druhými a o druhých, naozaj záleží. Dnes nás žiadam o to, aby sme s druhými komunikovali vznešenejším a svätejším spôsobom.“¹³

Dnes popoludní sa v duchu tejto výzvy chcem pridať k sľubu našich úžasných detí z Primáriek:

Svedčím, že ten, ktorého oslovujeme ako nášho Otca v nebi, je skutočne náš Otec, že nás miluje, že dôverne pozná každé Svoje dieťa, že Mu na každom z nás hlboko záleží a že sme Mu skutočne všetci podobní. Svedčím, že spôsob, akým sa k sebe navzájom správame, je priamym odrazom nášho pochopenia a ocenenia najvyššej obete a uzmierenia Jeho Syna, nášho Spasiteľa Ježiša Krista. Modlím sa, aby sme podobne ako On milovali druhých, pretože je to správne, a nie preto, že robia správne veci alebo že sa zmestia do tej „správnej krabičky“. V mene Ježiša Krista, amen.