Pozerajme sa na Božiu rodinu cez objektív prehľadu

Keď bola naša najmladšia dcéra Berkeley malá, začala som používať okuliare na čítanie – také, ktoré všetko priblížia a zväčšia. Keď sme jedného dňa spolu sedeli a čítali knihu, pozrela som sa na ňu s láskou, ale aj so smútkom, pretože sa zrazu zdala byť väčšia. Pomyslela som si: „Kde utiekol ten čas? Je už taká veľká!“

Keď som nadvihla svoje okuliare na čítanie, aby som si utrela slzu, uvedomila som si: „Och, počkať – nie je väčšia; to robia tie okuliare! Tak nič!“

Niekedy všetko, čo vidíme, je ten priblížený zväčšený obraz tých, ktorých milujeme. Dnes večer vás pozývam, aby ste zväčšili svoju perspektívu a pozreli sa cez iný objektív – večný objektív, ktorý sa zameriava na celkový obraz, na váš celkový príbeh.

Počas prvotného pokusu ľudstva dostať sa do vesmíru nemali rakety žiadne okná. No pri misii Apolla 8 na mesiac mali astronauti jedno okno. Keď sa vznášali vo vesmíre, boli šokovaní pohľadom na Zem a urobili túto pôsobivú fotografiu, ktorá zaujala pozornosť celého sveta! Títo astronauti zažili taký mocný pocit, že dostal svoje vlastné pomenovanie: pocit prehľadu.

Obrázok

Pohľad na Zem z vesmíru.

NASA

Keď zmeníme svoj náhľad, všetko sa tým mení. Jeden astronaut povedal, že to „zmenšuje veci tak, že sa vám všetko zdá zvládnuteľné. … Dokážeme to. Mier na zemi – žiadny problém. Dodáva to ľuďom tento typ energie … tento typ moci“.¹

Ako ľudia máme pozemský uhol pohľadu, no Boh má veľkolepý prehľad celého vesmíru. Vidí všetko stvorenie, nás všetkých, a je naplnený nádejou.

Je možné, aby sme začali vidieť tak ako Boh aj počas toho, ako žijeme na tejto planéte – aby sme mali tento pocit prehľadu? Verím, že okom viery môžeme zväčšiť svoju perspektívu a vidieť samých seba a svoju rodinu s nádejou a radosťou.

Písma s tým súhlasia. Moroni hovorí o ľuďoch, ktorých viera bola taká „nesmierne silná“, že „skutočne uzreli … očami viery, a radovali sa“.²

S pohľadom zameraným na Spasiteľa cítili radosť a poznali túto pravdu: Vďaka Kristovi všetko dobre dopadne. Všetko, čo trápi vás a vás, a vás – to všetko bude v poriadku! A tí, ktorí sa pozerajú okom viery, môžu cítiť, že bude všetko v poriadku už teraz.

Počas posledného ročníka na strednej škole som si prešla ťažkým obdobím, kedy som nerobila tie najlepšie rozhodnutia. Pamätám si, ako som videla svoju mamu plakať a premýšľala som, či som ju sklamala. V tom čase som sa obávala, že jej slzy znamenali, že prišla o nádej, čo sa mňa týka, a ak vo mňa nemala nádej, možno neexistovala cesta späť.

No môj otec bol vo zväčšovaní perspektívy skúsenejší a bral do úvahy dlhšie obdobie. Zo skúseností sa naučil, že starosti sú veľmi podobné láske, ale nie sú rovnaké.³ Použil oko viery, aby vedel, že všetko dobre dopadne, a jeho prístup naplnený nádejou ma zmenil.

Keď som zmaturovala na strednej škole a išla na BYU, môj otec mi posielal listy, v ktorých mi pripomínal, kto som. Fandil mi, a každý potrebuje fanúšika – niekoho, kto vám nehovorí: „Nebežíš dostatočne rýchlo“, ale s láskou vám pripomína, že to dokážete.

Otec bol stelesnením Lechího sna. Tak ako Lechí vedel, že nemôžete naháňať svojich blízkych, ktorí sa cítia byť stratení. „Zostanete tam, kde ste a privoláte ich. Idete k stromu, zostanete pri strome, pokračujete v jedení ovocia a s úsmevom na tvári ďalej privolávate tých, ktorých milujete a ukazujete im príkladom, že jedenie ovocia je vecou šťastia!“⁴

Táto vizuálna predstava mi pomohla počas ťažkých chvíľ, keď sa nachádzam pri strome, jem ovocie a plačem, pretože si robím starosti; a naozaj, ako mi to pomôže? Zvoľme si namiesto toho nádej – nádej v nášho Stvoriteľa a jeden v druhého, čím posilníme svoju schopnosť byť lepší, ako sme teraz.

Krátko potom, ako starší Neal A. Maxwell zomrel, sa reportér spýtal jeho syna, čo mu bude najviac chýbať. Povedal, že večere u jeho rodičov doma, pretože vždy odchádzal s pocitom, že jeho otec v neho verí.

Bolo to približne v čase, kedy začali naše dospelé deti chodiť domov na nedeľné večere so svojimi manželskými partnermi. Počas týždňa som si uvedomila, že si robím v mysli zoznam vecí, ktoré by som im mohla v nedeľu pripomenúť, ako: „Možno skús viac pomáhať s deťmi, keď si doma“ alebo „Nezabudni byť dobrým poslucháčom“.

Keď som si prečítala poznámku brata Maxwella, zbavila som sa tohto zoznamu a umlčala som tento kritický hlas, takže keď som každý týždeň videla svoje dospelé deti na ten krátky čas, zamerala som sa na tie mnohé pozitívne veci, ktoré už robili. Pamätám si, že keď o pár rokov neskôr náš najstarší syn Ryan zomrel, bola som vďačná, že náš spoločný čas bol šťastnejší a pozitívnejší.

Môžeme si predtým, než budeme komunikovať s niekým blízkym, položiť otázku: „Je to, čo sa chystám urobiť alebo povedať, nápomocné alebo zraňujúce?“ Naše slová sú jednou z našich superschopností a členovia rodiny sú ako ľudské tabule, ktoré pred nami stoja a hovoria: „Napíš, čo si o mne myslíš!“ Tieto myšlienky, či už úmyselné alebo neúmyslené, by mali byť plné nádeje a povzbudenia.⁵

Našou úlohou nie je poučiť niekoho, kto si prechádza ťažkým obdobím, že je zlý alebo je sklamaním. Pri zriedkavých príležitostiach môžeme byť nabádaní niekoho opraviť, ale povedzme vo väčšine prípadov svojim blízkym hovorenými aj nehovorenými spôsobmi myšlienky, ktoré túžia počuť: „Naša rodina je celá a úplná, pretože pretože si jej súčasťou. Budeš milovaný celý svoj život – nech sa deje čokoľvek.“

Niekedy potrebujeme empatiu viac ako radu; byť vypočutí viac ako dostať prednášku; potrebujeme niekoho, kto nás bude počúvať a premýšľať: „Ako by som sa asi musel cítiť, aby som povedal to, čo práve povedal on?“

Pamätajte si, že rodiny sú Bohom dané laboratóriá, kde sa snažíme prísť na koreň vecí, takže omyly a zlé výpočty sú nielen možné, ale pravdepodobné. A nebolo by zaujímavé, keby sme mohli na konci svojho života vidieť, že tieto vzťahy, dokonca aj tie náročné chvíle, boli práve tým, čo nám pomohlo stať sa podobnejšími Spasiteľovi? Každá ťažká interakcia je príležitosťou naučiť sa, ako milovať na hlbšej úrovni – na božskej úrovni.⁶

Zväčšme svoju perspektívu, aby sme videli rodinné vzťahy ako mocný prostriedok, ktorý nás naučí lekcie, ktoré sme sa sem prišli naučiť, keď sa obrátime k Spasiteľovi.

Priznajme si, v padlom svete nebudeme nikdy dokonalým manželským partnerom, rodičom, synom alebo dcérou, vnúčaťom, mentorom alebo priateľom – ale existuje milión spôsobov, ako v tom môžeme byť dobrí.⁷ Zostaňme pri strome, radujme sa z Božej lásky a deľme sa o ňu. Pozdvihovaním ľudí okolo seba postúpime nahor spoločne.

Žiaľ, spomienka na jedenie ovocia nestačí; musíme jesť zas a znova spôsobmi, ktoré otočia náš objektív a spoja nás s nebeským prehľadom tak, že si otvoríme písma naplnené svetlom, ktoré vyženie tmu, tým, že zostaneme na kolenách, kým sa naša obyčajná modlitba nezmení na mocnú. V takýchto chvíľach sa srdce obmäkčí a začíname vidieť tak, ako vidí Boh.

V týchto posledných dňoch bude zrejme naša najväčšia práca tá s našimi blízkymi – s dobrými ľuďmi, ktorí žijú v zlovoľnom svete. Naša nádej mení spôsob, akým sa vidia a kým skutočne sú. A cez tento objektív lásky uvidia, kým sa stanú.

No protivník nechce, aby sme sa my či naši blízki vrátili spolu domov. A pretože žijeme na planéte, ktorá je obmedzená časom a konečným počtom rokov⁸, snaží sa v nás udržiavať veľmi skutočný pocit paniky. Keď sa dívame zblízka, je ťažké vidieť, že na našom smere záleží viac ako na našej rýchlosti.

Pamätajte: „Ak chcete ísť rýchlo, choďte sami. Ak chcete dôjsť ďaleko, choďte spoločne.“⁹ Boh, ktorého uctievame, našťastie nie je obmedzovaný časom. Vidí, kto naši blízki skutočne sú a kto sme skutočne my.¹⁰ A tak má s nami trpezlivosť a dúfa, že budeme mať trpezlivosť aj jeden s druhým.

Priznám sa, že sú chvíle, kedy sa zem, náš dočasný domov, zdá byť ako ostrov bolesti – chvíle, kedy mám jedno oko viery a to druhé plače.¹¹ Poznáte tento pocit?

Cítila som sa tak v utorok.

Môžeme si namiesto toho vybrať verný postoj nášho proroka, keď sľubuje zázraky v našej rodine? Ak to urobíme, naša radosť sa zväčší, aj keď sa zväčšia turbulencie. Sľubuje nám, že pocit nadhľadu môžeme zažiť teraz, bez ohľadu na naše okolnosti.¹²

Mať toto oko viery teraz je akoby opätovné získanie viery alebo ozvena viery, ktorú sme mali predtým, ako sme prišli na túto planétu. Vidíme tak viac ako len neistotu okamihu, čo nám umožňuje „veselo [činiť] všetky veci, ktoré ležia v našej moci; a potom … v pokoji stáť“.¹³

Je práve vo vašom živote niečo zložité, niečo, čo vás trápi, lebo si myslíte, že sa to nedá vyriešiť? Bez oka viery sa môže zdať, akoby Boh stratil prehľad o veciach. Myslíte si, že je to tak?

Alebo sa viac bojíte toho, že budete prechádzať týmto ťažkým obdobím sami? Ale to by znamenalo, že vás Boh opustil. Myslíte si, že je to tak?

Je mojím svedectvom, že Spasiteľ má vďaka Svojmu uzmiereniu schopnosť zmeniť akúkoľvek nočnú moru, ktorou si prechádzate, na požehnanie. Dal nám sľub „s nemennou zmluvou“, že ak sa budeme snažiť milovať Ho a nasledovať, „všetky veci, ktorými [sme] boli sužovaní, budú pôsobiť spoločne pre dobro [naše]“.¹⁴ Všetky veci.

A pretože sme deťmi zmluvy, môžeme poprosiť o tento pocit plný nádeje teraz!

Hoci naše rodiny nie sú dokonalé, môžeme zdokonaliť svoju lásku k druhým, kým sa nestane stálym, nemenným, bezpodmienečným druhom lásky – takým druhom lásky, ktorá podporuje zmenu a umožňuje rast a návrat.

Priviesť našich blízkych späť je Spasiteľova práca. Je to Jeho práca a Jeho načasovanie. Našou prácou je poskytnúť nádej a srdce, ku ktorým sa môžu opäť vrátiť domov. „Nemáme ani [Božiu] právomoc odsudzovať, ani Jeho moc vykúpiť, ale boli sme oprávnení uplatňovať Jeho lásku.“¹⁵ Prezident Nelson tiež učil, že druhí potrebujú viac našu lásku ako naše posudzovanie. „Potrebuj[ú] okúsiť čistú lásku Ježiša Krista, ktorá je prítomná [v našich] slovách a skutkoch.“¹⁶

Láska je to, čo mení srdcia. Je to ten najčistejší motív zo všetkých a druhí to cítia. Držme sa pevne týchto prorockých slov, ktoré nám boli dané pred 50 rokmi: „Žiadny domov nezlyhá, kým sa neprestane snažiť.“¹⁷ Tí, ktorí milujú najviac a najdlhšie, sú istotne víťazmi!

V pozemských rodinách jednoducho robíme to, čo s nami robil aj Boh – ukazujeme smer a dúfame, že naši blízki si ho zvolia, vediac, že je na nich, ktorou cestou sa vydajú.

A keď prejdú na druhu stranu závoja a priblížia sa k tej láskyplnej „gravitačnej sile“ svojho nebeského domova¹⁸, verím, že im to bude známe vďaka tomu, ako boli milovaní tu.

Používajme tento objektív prehľadu a pozerajme sa na ľudí, ktorých milujeme a s ktorými žijeme, ako na spoločníkov, s ktorými zdieľame túto nádhernú planétu.

Vy a ja? My to dokážeme! Môžeme vytrvať a dúfať! Môžeme zostať pri strome a jesť ovocie s úsmevom na tvári a umožniť, aby sa Svetlo Kristovo v našich očiach stalo niečím, na čo sa môžu druhí spoľahnúť aj vo svojej najtemnejšej hodine. Keď uvidia, ako sa na našej tvári zjaví svetlo, budú k nemu priťahovaní. Môžeme im potom pomôcť opäť zamerať ich pozornosť na pôvodný zdroj lásky a svetla, na jasnú hviezdu rannú, na Ježiša Krista.¹⁹

Vydávam svedectvo, že toto – toto všetko – dopadne oveľa lepšie, ako si vôbec dokážeme predstaviť! Kiež s okom viery upretým na Ježiša Krista vidíme, že nakoniec bude všetko v poriadku a cítime, že to bude v poriadku už teraz. V mene Ježiša Krista, amen.