Bezúhonnosť: Kresťanská vlastnosť

Ježiš Kristus je naším vzorom. Žiť bezúhonný život si od nás vyžaduje, aby sme boli verní Bohu, jeden druhému i svojej božskej identite. Bezúhonnosť pochádza z prvého veľkého prikázania milovať Boha. Keďže Boha milujete, ste Mu stále verní. Rozumiete, že existujú správne a nesprávne veci a že existuje absolútna pravda – Božia pravda. Bezúhonnosť znamená, že neznížite svoje štandardy alebo správanie, aby ste urobili dojem alebo aby vás druhí prijali.⁵ Robíte to, čo je správne a potom príde to, čo má prísť.⁶ Do aktualizovanej príručky pre misionárov Kážte Moje evanjelium bola ako kresťanská vlastnosť pridaná najmä bezúhonnosť.⁷

Pred niekoľkými rokmi bol starší Uchtdorf poverený reorganizáciou nášho kolu. Počas nášho pohovoru mi položil otázku, na ktorú som nezabudol: „Stalo sa vo vašom živote niečo, čo by bolo pre vás alebo pre Cirkev zahanbujúce, keby sa o tom dozvedela verejnosť?“ S prekvapením som si v mysli rýchlo premietol celý svoj život, snažil som sa spomenúť si na tie chvíle, kedy som možno zlyhal, a pýtal som sa sám seba: „Čo by si o mne alebo o Cirkvi ostatní mysleli, keby vedeli, čo všetko som urobil?“

V tej chvíli som si myslel, že starší Uchtdorf sa pýta len na spôsobilosť, ale pochopil som, že táto otázka sa vlastne týkala bezúhonnosti. Bol som verný tomu, čo som vyznával? Bude svet vidieť súlad medzi mojimi slovami a mojimi skutkami? Budú druhí chápať skrze moje správanie Boha?

Prezident Spencer W. Kimball učil, že „bezúhonnosť je naša ochota a schopnosť žiť podľa našich presvedčení a záväzkov“.⁸

Bezúhonný život si vyžaduje, aby sme v prvom rade boli verní Bohu.

Od útleho detstva sme sa učili príbeh o Danielovi v jame s levmi. Daniel bol Bohu vždy verný. Jeho závistliví rovesníci sa snažili nájsť „dôvod na [jeho] obžalobu“⁹ a vymysleli si dekrét, ktorý nariaďoval modliť sa jedine k ich bohom. Daniel o tomto dekréte vedel, ale išiel domov a s otvorenými oknami vo svojej izbe¹⁰ sa trikrát denne modlil k Bohu Izraela. Preto bol uvrhnutý do jamy s levmi. Kráľ dopoludnia zistil, že Boh Daniela vyslobodil, a vydal nový dekrét, aby všetci „ľudia [triasli sa] a [báli] Danielovho Boha. Lebo On je živý Boh”.¹¹

Vďaka Danielovej bezúhonnosti kráľ spoznal Boha. Ďalší Ho vidia vďaka tej našej, vďaka našim slovám a skutkom. Tak ako to bolo v Danielovom prípade, aj nás bude vernosť Bohu čoraz viac odlišovať od sveta.

Spasiteľ nám pripomína: „Na svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet.“¹² Prezident Russell M. Nelson nám dal radu: „[Premôcť svet] znamená prekonať pokušenie zaujímať sa viac o veci tohto sveta ako o veci Božie. Znamená to viac dôverovať Kristovej náuke ako ľudským filozofiám“.¹³ Rovnako musíme odolať pokušeniu kráčať „po svojej vlastnej ceste a podľa obrazu svojho vlastného boha, ktorého obraz má podobu sveta“.¹⁴

Vplyv protikladu tohto sveta je podstatnou súčasťou Božieho plánu spásy. To, ako reagujeme na tento vplyv, je podstatou toho, kým sme – meradlom našej bezúhonnosti. Svetský vplyv môže byť taký priamy, ako je zničenie vernosti v manželstve, alebo taký nenápadný, ako je zverejňovanie anonymných komentárov kritizujúcich cirkevnú náuku či kultúru. Uplatňovanie bezúhonnosti v našich rozhodnutiach je vonkajším vyjadrením vnútorného záväzku nasledovať Spasiteľa Ježiša Krista.

Tak ako bezúhonnosť pochádza z prvého veľkého prikázania milovať Boha, vernosť jeden druhému pochádza z toho druhého – milovať svojich blížnych ako seba samých. Bezúhonný život nie je dokonalý život; je to život, v ktorom sa každý deň snažíme byť predovšetkým verní Bohu, s čím je spojená vernosť druhým. Prezident Oaks nám pripomína: „Naše nadšenie dodržiavať toto druhé prikázanie nesmie spôsobiť, aby sme zabudli na prvé.“¹⁵

Svet sa čoraz častejšie zaoberá otázkou bezúhonnosti a to tým, že zavádza kódexy správania alebo pravidlá etiky, ktorými sa riadia vzťahy medzi ľuďmi a inštitúciami. Hoci sú tieto pravidlá dobré, vo všeobecnosti nie sú zakotvené v absolútnej pravde a majú tendenciu vyvíjať sa na základe kultúrnej akceptácie. Podobne ako v otázke, ktorú mi položil starší Uchtdorf, niektoré organizácie školia zamestnancov, aby sa zamysleli nad tým, ako by vyzerali ich rozhodnutia alebo rozhodovací proces, keby boli uverejnené na internete alebo na titulke známych novín. Kým Cirkev vychádza z mrákavy a temnoty¹⁶, my sa musíme – podobne ako Daniel – vždy a všade povzniesť nad svetské očakávania a stať sa tvárou pravého a živého Boha.¹⁷

Nestačí tvrdiť, že sme bezúhonní, ak naše činy nezodpovedajú našim slovám. Rovnako ani kresťanská láskavosť nenahrádza bezúhonnosť. Ako ľud zmluvy a ako vedúci Jeho Cirkvi musíme mať čistý štít a byť zosúladení so štandardmi, ktoré stanovil Pán.

Bezúhonné konanie buduje vieru a dôveru a uisťuje druhých, že sa snažíme plniť iba Pánovu vôľu. V našich radách odolávame vonkajším vplyvom a riadime sa Pánom zjaveným postupom, pričom sa snažíme získať náhľad od každej ženy a muža a konať v súlade s ich prijatými inšpirovanými radami.¹⁸

Zameriavame sa na Spasiteľa a dávame si pozor, aby sme sa vyhli činom, ktoré by mohli byť vnímané ako slúžiace našim vlastným záujmom, prospechu našej rodiny alebo zvýhodňovaniu niekoho na úkor iného. Snažíme sa vyhnúť akémukoľvek dojmu, že naše konanie môže byť ovplyvnené poctami ľudí¹⁹, aby sme získali osobné uznanie, viac lajkov, boli citovaní alebo publikovaní.

Bezúhonný život si napokon vyžaduje, aby sme boli verní svojej božskej identite.

Poznáme ľudí, ktorí jej verní neboli. Osobitný význam má antikrist Korihor, ktorý zviedol srdcia mnohých, apelujúc na ich „telesné zmýšľanie“.²⁰ V posledných chvíľach svojho života však vyznal: „Vždy som vedel, že je Boh.“²¹ Prezident Henry B. Eyring učil, že klamstvo „je v rozpore s prirodzenosťou nášho ducha“²², s našou božskou identitou. Korihor sám sebe klamal a nebola v ňom pravda.²³

Prorok Joseph Smith naopak s istotou vyhlásil: „Vedel som to a vedel som, že Boh to vie, a nemohol som to poprieť.“²⁴

Pán miloval Josephovho brata Hyruma „pre bezúhonnosť srdca jeho“.²⁵ On a Joseph zostali verní až do konca – verní svojej božskej identite, svetlu a poznaniu, ktoré dostali, a verní osobe, ktorou vedeli, že sa môžu stať.

Kiež sa zmierime „s vôľou Božou“²⁶ a rozvíjame kresťanskú vlastnosť bezúhonnosti. Kiež nasledujeme náš vzor, Spasiteľa sveta, a nestiahneme sa, ale žijeme život, ktorý je verný Bohu, sebe navzájom a našej božskej identite.

Tak ako povedal Jób: „Nech ma [Boh] odváži na váhe [spravodlivosti] a tak nech pozná … moju bezúhonnosť.“²⁷ V posvätnom mene Ježiša Krista, amen.